Minister Gröhling má omnoho sympatickejší spôsob komunikácie a nie je to len zafarbením hlasu alebo spôsobom vystupovania na verejnosti. Artikuluje zrozumiteľne, argumentuje logicky, vyjadruje sa jazykovo presne, až matematicky.
Ako mnohí často klamaní a sklamaní učitelia oceňujem, že nesľubuje. Jeho vnímanie je realistické a triezve. Dôkazom je rozhodnutie ohľadom maturity. Každý súdny učiteľ z praxe môže len potvrdiť, že priemer známok počas štvorročného štúdia omnoho objektívnejšie odráža prácu žiaka ako jedna maturitná odpoveď, ktorá sa môže nevydariť z rozličných dôvodov – či už je to momentálna indispozícia, zlý zdravotný stav, otázka, ktorá „nesadla“, problém s verbalizovaním myšlienok, citová labilita, osobné problémy (napr. zlá situácia v rodine) a pod. Skúšajúca komisia (akokoľvek zápasiaca o profesionalitu a objektívnosť) sa niekedy ani nemá šancu dozvedieť v tom okamihu, prečo žiak po 4 rokoch zrazu zlyháva. Vždy ma takáto situácia mrzí. Hoci sa snažím atmosféru odľahčiť a uvoľniť, nemôžem niekedy šibnutím čarovného prútika zmeniť mentálne a psychické nastavenie žiaka, keď spoločnosť a rodina je zameraná na výkon, a teda žiak sa správa, akoby mu išlo o život. Nijaký učiteľ nechce spôsobiť traumu z neúspechu či zlyhania, no pamätám si, ako pred mnohými rokmi prišla so žiačkou mama, že musia ísť do nemocnice, lebo po neúspešnej odpovedi z biológie dostalo dievča kŕč a nemôže hovoriť. Dovtedy som neverila, že je to možné. Našťastie to dopadlo dobre a v našej komisii z nej stres opadol. Viem, že je potrebné žiakov ústne skúšať a učiť ich vystupovať na verejnosti, pretože to potrebujú pre život. No robme to celý rok, priebežne, a hlavne učme deti zvládať stres a usporiadať si hodnotový systém, pretože ak ich prioritou bude ocenenie, úspech, kariéra, peniaze... a „pôjdu za tým aj cez mŕtvoly“ (ako to vidia okolo seba), svet nebude lepším miestom.
Ako urobiť život lepším a usporiadať si hodnotový systém, by som zaradila do učebných osnov. Viem, že každý učiteľ svojím spôsobom viac-menej posúva svoju skúsenosť. Dôležité je postaviť na tom stratégiu vzdelávania. Práve dnes, keď korupčné aféry a medializované zlyhania kompetentných rúcajú ideál mladých – vieru v charakter, je podľa mňa nevyhnutné prehodnotiť smerovanie moderného vzdelávania, a to bez otvorenia obsahových štandardov a redukcie faktov, ktoré má žiak odmemorovať, nie je možné. Preto vítam , že minister chce zmeniť obsah vzdelávania.
Vôbec nerozumiem, prečo niektorí učitelia tak lipnú na tom, čo vedia a považujú žiaka, ktorý nevie minimálne presne to isté, za „hlúpeho“. (Akoby zabudli, koľko rokov nadobúdali tie poznatky; s podobným defektom sa možno stretnúť u niektorých vysokoškolských učiteľov). „Múdry“ žiak nemusí predsa poznať život a tvorbu všetkých štúrovcov, dôležité je, že chápe a vie vysvetliť, kedy a ako písali. Rozumie im v kontexte. Porozumenie sa však dá dosiahnuť len čítaním a komunikovaním o textoch, o hodnotách, ktoré v tej dobe autori preferovali, a prečo je to dnes inak. Krásne je, ak žiak dokáže myslieť o texte tak očarujúco, že prevýši učiteľa, pretože v myslení môžu byť niekedy poznatky zbytočnou príťažou, ktorá bráni rozletu.
Počas karantény sa mi podarilo nahrať 5 videoprednášok o Kafkovi. Celkom ma to chytilo a z online-skúšania, zdá sa, že aj žiakov. V každej prednáške ponúkam otázky na prácu s textom, žiaci posielajú svoje úlohy o dielach, z čoho vidím, ako to pochopili, ako premýšľajú, hľadajú posolstvo, argumentujú, verbalizujú svoje názory. Možno si niekto povie, aký luxus – toľko času venovať tvorbe jedného autora. Málokto si však uvedomuje, koľkí ľudia dnes, rovnako ako Gregor z poviedky Premena, zažívajú rovnaké pocity samoty a odcudzenia vo vlastnej rodine.
Mám pocit, že zo situácie, do ktorej sme sa dostali, by sme mali vyťažiť čo najviac. Aj taká suchá a nudná vec – ako jazyk či gramatika, môže zaujať, keď dáte žiakom úlohu: natočiť krátke video – jazykové okienko. Najviac sa mi páčili krátke slohy, ktoré mi žiaci písali na tému: Môj zmysluplný (alebo premárnený) čas v karanténe.
Nerozumiem učiteľom, ktorí sa stále sťažujú, akí sú žiaci leniví, hlúpi, nevychovaní... Určite to neplatí o všetkých, väčšinou sú zvedaví, chcú sa učiť aj posúvať. Často sa od nich učím aj ja, hlavne pokore, keď čítam, ako zvládajú ťažké situácie.
Za jeden z najefektívnejších spôsobov vyučovania literatúry považujem spôsob, ktorý ma naučila Akadémia veľkých diel. Zjednodušene povedané, max. 15 žiakov s učiteľom debatuje podľa metodiky o umeleckom diele – texte, filme, obraze, hudbe. Je to dialóg o myšlienkach a hodnotách. Napr. Hľadanie zmyslu života od V. Frankla by som určite zaradila do učebných osnov miesto J. Hollého.
Karanténa ma naučila spomaliť, zastaviť sa a premyslieť, čo a ako učím. Som vďačná za túto skúsenosť a verím, že aj kompetentní na Ministerstve školstva budú reflektovať novú situáciu, ktorú život priniesol, a pretavia to do obsahu a cieľov moderného vzdelávania.
Želám nám všetkým veľa šťastia.
