Väčšina si to dokonca ani nemusí predstavovať, pretože (napriek tomu, že nás svet reklám presviedča o dokonalosti) vedomie vlastnej nedokonalosti je najvlastnejšou podstatou človeka, ktorá zvyčajne posúva k napredovaniu.
Všetci máme nejaký hendikep.
Všetci máme nejaký svoj hendikep, cez ktorý si vytvárame deformovaný obraz reality, a práve preto potrebujeme mentora, ktorý nám ukáže možnosti, ako ho vykorigovať, opraviť, zdokonaliť.
Možno to znie žartovne, že aj učiteľ (alebo práve učiteľ najviac) potrebuje svojho „učiteľa“.
Po 25 rokoch praxe si uvedomujem, že byť dobrým učiteľom sa nedá naučiť. Je to ako kedysi povedal M. Rúfus o básnictve – básnikom sa človek rodí a nie stáva. To isté podľa mňa platí o učiteľstve. Je to dar a poslanie, údel i veľká zodpovednosť. Preto dnes obdivujem všetkých kolegov, s ktorými som na tej istej lodi, hoci sa v dnešných podmienkach neraz javí ako Titanic.
Svet a mladá generácia, od ktorej závisí naša budúcnosť, prechádza takými obrovskými a rýchlymi zmenami, že nečudo, ak učiteľ rezignuje. Poznám mnoho dobrých kolegov, ktorí zažili „vyhorenie“, nedokázali sa zmieriť s aroganciou a ignoranciou generácie zasiahnutej konzumizmom a materializmom, či zranenej rozpadom rodiny, starou hodnôt i ideálov. Nečudo, že mnohí dobrí učitelia to vzdali, a odišli do lepšie platených a oceňovaných profesií.
No na druhej strane treba priznať, že aj pre tých verných sa občas objaví svetielko nádeje – okrem vracajúcich sa vďačných študentov. Za takéto svetielko považujem mentoring, ktorý sme vyskúšali tento rok v našej škole – Gymnáziu sv. Moniky v Prešove.
Keď sa v súvislosti s hodnotením a reformou školstva medializovali úvahy o zavedení kamerových systémov do tried, ktoré by monitorovali vyučovací proces, spustilo to vlnu nespokojnosti. Je to pochopiteľné, pretože podľa mňa by sa narušil osobný (intímny), dôverný priestor vo vzťahu medzi učiteľom a žiakom. Hodina by sa premenila na čosi ako „divadlo“, ktoré má NAVONOK fungovať. Niečo podobné často badať, keď príde inšpekcia alebo hospitácia. Zahrať ukážkovú hodinu nevyžaduje veľké majstrovstvo, dokáže to každý zažínajúci praktikant. VNÚTORNÉ, skryté, no podstatné javy dokáže zdeliť iba žiak (alebo rodič) v úprimnom rozhovore s učiteľom, alebo v anonymnej ankete.
V nevyhnutných prípadoch dovoľujem žiakom nahrávať si moje hodiny, hlavne ak dotyčný nemôže prísť a pomáha mu, keď si vypočuje môj výklad. Dokonca aj bývalá študentka si nahrávala moje hodiny kvôli bakalárke. Vždy je to založené na dôvere a nikto to doteraz nezneužil.
Systém nahratých prednášok funguje na mnohých českých univerzitách. Podstatné je ale práve to neviditeľné, čo sa nahrať nedá – osobný kontakt, neviditeľný dotyk, mentálna energia medzi učiteľom a žiakom, ktorá je základným motivujúcim činiteľom a nedokáže nahradiť prenos suchých informácií, ktoré v dnešnej dobe dokáže žiak získať niekoľkými klikmi v kyberpriestore.
Učiteľ by mal práve vtiahnuť žiaka do reality! A to je dnes najťažšia úloha.
Hoci naši žiaci vždy na začiatku hodiny odovzdajú mobily do košíčkov, vtiahnuť ich do reality, vytrhnúť z apatie, zapáliť pre vec, nadchnúť, motivovať... je takmer sizyfovská práca.
V takých okamihoch je už len pocit, že v tom nie ste sám – úžasný. Kdesi medzi žiakmi totiž je váš mentor – sprievodca, priateľ, pozorovateľ, vnímavý pomocník, ochotný byť tu pre vás, vidieť, čo vám uniká, chápať, čo ste si nevšimli, klásť otázky, ktoré vám nenapadli, ísť, kam ste sa doteraz neodvážili, pomenovať, čo ste nevedeli slovami uchopiť... Zrazu aj v školstve, kde letí čas tak závratne, si môžete dovoliť ten luxus: zastaviť sa a v rozhovore so svojím mentorom vnímať cestu, na ktorú ste spolu vykročili, prehodnocovať a skúšať nové veci.
Mentoring je predovšetkým o vzťahu a dôvere. Je to skúsenosť, ktorá sa dá nadobudnúť len prakticky – komunikáciou, ako ju vnímal existenciálny filozof K. Jaspers – ako milujúci zápas o iného človeka.
Mentoring je obojstranne obohacujúci. Ako mentorka (slovenčinárka) som na matematike v nemom úžase pozorovala proces, kedy kolegyňa svojím starostlivým rodičovským talentom viedla pozornosť žiakov v celkom zrozumiteľných logických schémach. Uvedomila som si, o čo jednoduchšie je pre mňa žonglovať krásnymi myšlienkami spisovateľov – mysliteľov, pred ktorými musia rezignovať aj najväčší ignoranti. Uvedomila som si, že nie je dôležité čo odovzdávate, ale ako. Že v tom odovzdávaní musí byť kúsok z vás. Ako menti som sa dokázala pomocou svojho mentora lepšie vžiť do perspektívy žiaka. Pochopiť, že dôležité je prepojenie vedomostí s osobnou skúsenosťou, životom.
Mentoring po roku hodnotím ako mimoriadne vizionársky projekt, ktorý ale nie je pre každého. Je vhodný najmä pre školy „rodinného typu“ – ako je naša (s veľmi priateľskými vzťahmi medzi učiteľmi, učiteľmi a žiakmi, aj učiteľmi a rodičmi), s kresťanským duchom a hlbokými morálnymi zásadami, kde sú ľudia ochotní obetovať svoj čas, energiu i srdce.
V dnešnej dobe si to veľmi vážim a som vďačná, že môžem byť toho súčasťou.
