Pre porovnanie - plat stredoškolského učiteľa v Prešovskom kraji je 665 eur, no keďže priemer v kraji je 626 eur, rozdiel oproti priemeru v kraji tvoria 2%; zatiaľ čo plat stredoškolského učiteľa v Bratislavskom kraji je 668 eur, no keďže priemer v kraji je 969 eur, rozdiel oproti priemeru v kraji je - 31%. Z toho teda vyplýva, že prešovskému učiteľovi sa má znížiť plat o 2% a bratislavskému učiteľovi zvýšiť o 31%? Nie je to absurdne?!!! Azda nastal čas, aby sme začali ľutovať svoju voľbu, všetci tí, čo sme volili pravicové strany, ktoré sa oháňali tým, ako vyrovnajú regionálne rozdiely? ...
Som učiteľkou na jednom z prešovských gymnázií už 15 rokov, čo považujem za dostatočne dobrý dôvod na rozhorčenú reakciu voči článkom podobného typu, ktoré sa dostávaju na verejnosť. S veľkou dávkou presvedčenia si dovolím tvrdiť, že slová ako rozhorčenie, pobúrenie, sklamanie,... až zúfalá bezmocnosť voči mašinérií politikov odtrhnutých od reálneho života a bojujúcich o vlastné fleky a korytá už prekročil všetky medze. Nám - učiteľom (dovolím si tvrdiť, že väčšina zdieľa rovnaké pocity) už pretiekol pohár trpezlivosti!
Keby som nemala to presvedčenie, že chcem učiť, pretože to pre mňa znamená viac ako povolanie, hoci slovo „poslanie" zaváňa pátosom; niet tej sily, ktorá by ma v školstve udržala. Kopa práce, ktorú okrem učiteľa nikto nevidí, je absolútne nedocenená. Nielen spoločnosť, ale aj životný partner vás často považuje za blázna a komentuje hodiny strávené za počítačom slovami: kto ti to kedy zaplatí, načo to robíš?... Väčšina ľudí má skreslenú predstavu, v ktorej učitelia vystupujú ako tí, ktorí majú kopu voľna, prázdniny...; že okolo obeda zabuchnú dvere zborovne a venujú sa záľubam. Nevedia si predstaviť, koľko výchovných problémov musia riešiť - nepochopenie zo strany rodičov i študentov... Nevedia pochopiť, že učiteľ je častokrát jediný človek, ktorý má možnosť zachrániť študenta, ktorý uviazol vo svete zlyhajúcich rodín, asociálnych skupín podliehajúcich rozličným únikovým cestám a závislostiam, vo svete materializmu, konzumizmu, odcudzenia, nihilizmu, arogancie moci médií... Azda len kto naozaj skúsil učiť, vie pochopiť, aká je to zodpovednosť, postaviť sa pred kopu maldých ľudí - sklamaných životom a spoločnosťou, motivovať ich, aby sa učili, že to má zmysel - keď nevidia zmysel v ničom - a to aj vďaka politikom, ich korupčným škandálom, demagógii a lži...
My - učitelia sme právom rozhorčení, pretože už druhý rok bojujeme s totálne nepripravenou školskou reformou, ktorá prebehla bez akýchkoľvek diskusií. Ako učiteľka slovenského jazyka a literatúry som po zverejnení obsahových a výkonových štandardov ministerstvom bola odhodlaná zo školstva odísť. Ako typický vyťažený učiteľ, zavalený zbytočnou byrokraciou, som nemala dosiaľ čas reagovať na tento fenomén v našej spoločnosti. Mnohí kolegovia (aj vrámci ďalších gymnázií v regióne) nesúhlasíme s modelom, ktorý nám vnútilo ministerstvo J. Mikolaja. Verejnosť bola neustále zavázdaná tým, že učitelia si môžu slobodne voliť, pričom ministerstvo presne zadefinovalo, ktorých autorov a diela máme rozoberať a z ktorých (zvačša národne orientovaných - romantikov a realistov) si máme vybrať. Keď k nám po roku a pol dorazili záväzné učebnice schválené ministerstvom, s prekvapením sme zistili, že sme si vybrali „zle", pretože v učebnici sú iné, a tak nám nezostáva nič iné, len znovu prerábať učebné osnovy a tematické plány. Je to práca, na ktorú vám ani prázdniny nebudú postačovať; a ktorý zamestnanec - samozrejme okrem učiteľa - pracuje počas dovolenky?... Navyše sú učebnice veľmi zle spracované. Okrem výhrad, ktoré má jazykovedný ústav k zaraďovaniu autorov k celkom, pre bežného učiteľa sú takmer nepoužiteľné; mnohí s nimi vôbec nepracujú. Učivo nie je logicky usporiadané ani vysvetlené, takže učiteľ si musí všetko z rozličných zdrojov pripravovať sám a úlohy sú pre študentov zložité natoľko, že s väčšinou bez pomoci učiteľa nedokážu pohnúť; dokonca sú tak nejednoznačné, že ani kolektívnou debatou medzi slovenčinármi nedokážeme presne určiť, „čo tým chcel básnik povedať".
Väčšina slovenčinárov, rovnako ako ja, súhlasí s podstatou reformy; s tým, aby sme miesto memorovania informácií viedli študentov k samostatnému uvažovaniu, formulovaniu postojov, čítaniu s porozumením, komunikácii, tvorivému mysleniu...k zručnostiam, ktoré v živote využijú, aj keď nebudú študovať slovenčinu. Musíme zápasiť s vplyvom internetu a médií, ako aj inými negatívami postmodernizmu..., stále menej mladých ľudí číta, zhoršuje sa ich komunikácia... A práve reforma by nám mala pomôcť. No ministerstvo rozhodlo zmeniť dotáciu hodín na 2 hodiny jazyka (miesto 1) a 1 hodinu literatúry (miesto 2) týždenne. Mnohí učitelia si právom kladú otázky typu: ako pomôže učivo o vedľajšej vete doplnkovej alebo prístavkovej študentovi gymnázia v ďalšom živote?...Načo opätovne vyučovať všetku tú gramatiku, ktorá sa precvičovala počas celej základnej školy?!...Nebolo by azda lepšie vyučovať Dostojevského Zločin a trest miesto Hollého a Kollára, ktorý aj s komplikovaným systémom časomiery odpudzuje od akéhokoľvek záujmu o literatúru?...
Študenti mi často nosia knihy, ktoré ľudovo povedané „frčia" - Matkina, Meyerovú, Murakamiho... Chcú debatovať o súčasnej literatúre, o tom , čo je dobrá literatúra a prečo...a čo je gýč. Na hodinách však na to nie je čas. Tlačia nás plány, ktoré sme museli prispôsobiť požiadavkám ministerstva, ako aj externá časť maturitnej skúšky, ktorej výsledky sa začali zverejňovať na internete, a tým vytvorili tlak na súperivosť a rivalitu medzi školami. Doteraz neboli zverejnené cieľové požiadavky na maturitnú skúšku pre študentov, ktorí prechádzajú reformou. Zodpovední sa oháňajú obsahovými a výkonnovými štandardami, ktoré sú natoľko hmlisté, že zostaviť podľa nich osnovy a tematické plány pre tretí ročník je takmer nonsens. Zvlášť, ak sú učebnice v nedohľadne... Každý účiteľ má v tom jasno - provizórne plány sa budú určite meniť, len čo sa učebnice objavia. Ale pýta sa niekto, ako si to odnesú študenti?...
My - učitelia - sme už príliš znechutení a unavení na to, aby sme vyšli do ulíc a bojovali za svoje práva a slušné postavenie v spoločnosti (minimálne ako v Česku či iných európskych štátoch). Možno je to chyba! Možno sme príliš slušní, spokojní a ústupčiví..., no možno už nemáme energiu. Mnohých totiž nielen opustí všetok entuziazmus a nadšenie, ale v dôsledku problémov, ktoré som len naozaj zľahka naznačila (je ich omnoho viac)...čaká výhliadka skorého „vyhorenia" , resp. iných „podpisov" na psychike. Mám veľmi rada svoju prácu i študentov, a preto nechcem s touto profesiou skončiť, ako mnoho dobrých učiteľov, ktorých osobne poznám. Preto apelujem na novú vládu i verejnosť, aby konala rozumne a premyslene a konečne si uvedomila jeden z najdôležitejších argumentov, že naša budúcnosť závisí od toho, aké bude naše školstvo, aká bude naša mládež a inteligencia.
