Ľudia, ktorých denne pozorujem, sú zaneprázdnení, neurotickí, podráždení, frustrovaní, nespokojní,... nešťastní. Akoby sa nechali zvalcovať starosťami, ktoré často vôbec nevyzerajú tak katastrofálne, ako ich vidia. Akoby si dobrovoľne z akýchsi neznámych pohnútok nasadili slepecké okuliare. Možno len chcú byť in a nevytŕčať z davu.
Celý šoubiznis nás neustále bombarduje svojou reklamou na dokonalosť. A tak nečudo, že už v dvadsiatke (aj skôr) podliehajú ľudia kríze stredného veku; dievčatá sa necítia dosť krásne pre vzťah, nestihli ešte vybudovať kariéru, materiálne sa zabezpečiť, ani nič zažiť, a už vôbec nie sú pripravené na materstvo. Mladí zaživajú pocitý zlyhania, prázdnoty, neperspektívnosti, aké zvykli mať kedysi ľudia v produktívnom veku (40 - 50 roční), ktorí sa dostali na vrchol kariéry a ich deti opustili hniezdo.
Prekvapuje ma, keď vidím stredoškolákov a vysokoškolákov drieť počas školského roka ako brigádnikov v obchodných reťazcoch. Na jednej strane obdivujem ich obetavosť, ak to robia preto, že chcú finančne vypomôcť rodine. No na druhej strane nepochopím, ak dievčina drie na drahé luxusné topánky, kabelku či skrášľujúce prostriedky, ktoré si nevie odoprieť. Je mi ľúto, ak motiváciou je strach, že niečo mladí nebudú mať, resp. nestihnú.
Zaslúžia si predsa zažiť mladosť naplno, veď študentské časy sú tie najkrajšie! Patria k nim prvé lásky, dlhé rozhovory, pevné priateľstvá, koníčky... A to všetko chce čas! Zmysluplne využitý.
Ako triedna si pamätám žiaka, ktorý chodil do školy v obleku. Pracoval totiž pre nejakú poisťovaciu firmu. Vyzeral ako manažér. Darilo sa mu. Škola ho preto príliš nezaujímala. Mal jasné predstavy o svojich plánoch do budúcna, hlavne čo sa týkalo kariéry. Prešiel totiž dôsledným vymývaním mozgov. Nemal čas na lásku svojej priateľky, a keď ju stratil, nevedel sa s tým vysporiadať. Možno pochopil, že život nie je o úspechu a to najpodstatnejšie mu uniklo.
Spomínam si na svoju „socialistickú" mladosť. Najkrajšie roky. Každý deň - šport, dlhé prechádzky mestom a debaty s najlepšou kamarátkou, keď sme si v Priori miesto obeda kúpili zmrzlinu Ascot a čo najpomalšie ju lízali vrchnáčikom z kelimku pri fontáne, kým prišiel autobus. Očarujúce!...
Ani ako gymnazistka som nepoužívala nijaký mejkap či líčenie. A myslím, že je choré, keď sa dnes líči (či skôr zmaľuje) piatačka, odchovaná vzormi realityšou - Hotel Paradise, facebooku, či inými mediálnymi „skvostami".Ani alkohol a cigarety v tomto veku nie sú pre mnohých tabu. Pripadá mi to, akoby sme nasilu tlačili tie decká do sveta dospelých - hlavne tej hnusnejšej stránky. Nečudo, že v dvadsiatke budú už pôsobiť ako znudení a deprimovaní „starci", bezcieľne pochodujúci s davom.
Pamätám, ako sme zažili zemiakové brigády, kedy vôbec nezáležalo na peniazoch, ale zábave, ktorá s tým súvisela. O vysedávaí v baroch či pri facebooku sme nechýrovali. A osemnástku som oslavovala so spolužiakmi v našom trojizbovom byte na sídlisku, keď rodičia a súrodenci na pár hodín odišli k susedom a nám nechali sedemdecovku otcovho domáceho viničkového vína a chlebíčky. Každému sa ušlo akurát na dne pohára. Vtedy som prvýkrát ochutnala alkohol, ktorý však nemal ďaleko od malinovky. A predsa sme sa vedeli baviť. Bolo nám spolu fajn.
Ničoho sme sa nebáli! Ani keď sa nám na výške profesorka vyhrážala, že koho uvidí ísť do kostola, zo školy letí, neprestala som, a chodila som večer. Stretávala som sa s ľuďmi, ktorí boli prenasledovaní a tajne vydávali časopis. Nikdy som sa nebála, pretože najdôležitejšie veci sa rodia z lásky, a tá vychádzala z ľudí okolo mňa naplno. Možno som mala šťastie, že mi Boh poslal do cesty toľko dobrých anjelov, no možno to bolo vzájomnou príťažlivosťou duší, ktoré súzvučia.
Nikdy nezabudnem na vysokoškolské časy, stretnutia s profesormi pri dobrej poézii, na svetové ekumenické stretnutie mladých vo Wroclawi a brata Rogera, prekrásny čas prežitý s najlepšou priateľkou, či štyri a pol-ročný vzťah chodenia s mojim manželom...
Laska je podľa mňa v živote najdôležitejšia. Chce čas. Schopnosť zastaviť sa a prežívať ju naplno cez prítomný okamih. Je to ten najväčší dar. S ňou dokážeme čokoľvek, no bez nej všetko stráca zmysel.
Želám vám, aby ste ju neustále živili a nedali si ju ukradnúť postmoderným chaosom, ktorý nás chce pohltiť.
Nebojte sa! Láska nikdy neumiera. Je v nás.
