Trápny budík, ktorý vám už po stý rok zvoní v rovnakom čase je prvým, no nie základným, zdrojom vašej rannej averzie. Disharmóniu vnútorného prostredia sa preto snažíme vykompenzovať dialógom s ďalším negatívne naladeným spolucestujúcim. Okrem toho, že vrátnička je ... krava, pretože zabudla na to, že vy paralelne meškáte, a zamkla vám pred nosom, je tu stále niekto „nad“, kto vás už s otvorenou náručou čaká v triede s úmyslom vyvovať, niekto, koho titul sa nezhoduje s tým, ktorý by ste mu dali vy. Snáď vaše pedagogické úmysly raz prerazia brány školstva...
A tak po 45 minútach s veľkou rebéliou odchádzate vydať zhromaždený adrenalín vdýchnutím nikotínu. Jedna, druhá ... WC plné tuhých, drsných fajčiarov ...
Sem-tam nejaký sex, dokonca s hocijakou, bo heroínu je to jedno, a som kompletný. Kompletný, no nie kompetentný žiť svoj život.
A čo túžba spraviť niekoho šťastným? Ešte stále túžime po niekom, kto by naplnil našu mdlobu? Našu prázdnotu? Náš smútok a túžbu byť milovaný? Túžime, pretože fakt, že milovanými už dávno sme, ba dokonca skôr, ako by sme si boli vedomý seba, sa nám vytráca...Neviem ako vy, ale ja nie som si celkom istá či som tou kompetentnou, ktorá dokáže naplniť šťastím...Môžem sa o to len usilovať, ale urobiť šťastným nie je mojou úlohou. Máme to pomýlené... Lebo nikto z nás nie je odkázaný na to, aby čakal na zúfalca, ktorý striehne len na to, kedy sa ho niekto ujme a daruje mu šťastie. Vzťah, vzájomne puto, manželstvo, nazvyte si to ako chcete, je úkonom vzájomného obohacovania sa. A ak sám nie som šťastným ,neviem čo je radosť a pesimizmus je mojou prioritou, ako chcem niekoho urobiť šťastným...?
