Čo iné prostredie, čo iná spoločnosť, to iná maska. Nuž zdá sa, že zmeny nám prekážkou nebudú. Dokonalá adaptácia.
Povedať návšteve, že nás teší, že odchádzajú? Ale kdežeee! Fínsku úprimnosť nám predsa napodobňovať netreba...
A tak vkladáme do toho celé naše snaženie, prospešnosť a zisky, no neuvedomujeme si, že loď snaženia naberie správny smer až po zanechaní šašovských návykov. Jedna obrovská fraška.
Dokážeme vôbec „zahrať“ aj niečo seriózne? Či sa ešte nedokážeme osamostatniť od niekoľkokrát rozvedených filmových hviezd?
Dať si obuv na 15 centimetrovom opätku a tváriť sa ako príťažlivá speváčka so satanistickým podtónom, prehrýzť nervy rodičom len preto, že Weiss je na tom celkom dobre, a teda túžba byť ako on prevyšuje všetky antitalentové schopnosti, navoňať sa a tváriť ako Celine Dion, obliecť minisukňu a čakať, kedy sa otočí, žmurknúť a uloviť. Každodenný kolotoč. A v autobuse premýšľať, či sa mi to podarilo, ako inak som to ešte mohol a čo tomu chýbalo, aby to bolo iné...Zdá sa, že po poldňovom snažení pripravený scenár zlyhal. A tak improvizujme, vymýšľajme si! Unikajme skutočnosti, vzďaľujme sa od pravdy! Tvárme sa nadšene, keď nám bezvýznamné a plytké reči spolusediaceho pília uši, usmievajme sa, keď nám vnútro vrie a zatajme vlastný názor. Prezradiť ho mimo diania je predsa jednoduchšie a oveľa riskantnejšie.
Povedať „áno“, keď všetci kričia „nie“ znamená odlúpiť si kúsok z tváre a odhaliť okoliu možno nie príjemné vlastnosti. Nuž tento krok často niečo stojí. Azda zaprieť sám seba a byť pripravený na stratu niektorých známych. A toto je vec, ktorá nás často blokuje pred vykročením. Bojíme sa, že ľudia prídu na to, kto vlastne sme. Strach z neprijatie je silnejší, než naša túžba po pravde. Ale nezabúdajme, že všetko, čo za niečo stojí, niečo stojí! Možno zaprieť sám seba, možno nechať minisukňu doma a možno prekročiť strach. Bojisko tvárí je vec individuálna. A však pokladám za nutnosť nejako začať, pretože raz nám slnko masku aj tak stopí...






