Cit pre spravodlivosť nám diktuje, treba začať a niekoho strčiť už do väzenia za rozkrádačky. Keď už ísť cestou politického boja, likvidácie, trestania namiesto hľadania vyššej politickej kultúry, nechce to najprv vybudovať toľko väzníc ako krčiem a byť v potrestaní zlodejov spravodlivými? Áno, dá sa pochopiť seba strednosť, že najlepšie zabasnúť najprv tých z nepriateľského tábora, oslabiť súpera v mocenskom boji. Ale tento boj nie je virtuálny! Reálna kobra netancuje, ale usmrcuje!
Kto bude ďalší?
Mnohé kauzy ukazujú spätosť všetkého so všetkým. Keby nebolo mečiarizmu, neboli by divoké privatizácie. Keby nebolo „nežnej“ nebol by ani kapitalizmus, ani mečiarizmus, ani multimilionári, ani mega kauzy, ktoré riešil Valko, ani ohrozenie životov ďalších bojovníkov za potrestanie zlodejov, za zabránenie rozkrádaniu štátneho majetku. Čo by sme zistili, keby sa urobil hlbinný prieskum recyklácie „divokých či špinavých“ peňazí? Zaiste nie sú schované vo vankúšoch, ale majú svoj život a prinášajú hodnoty. Niektorým rýchlo zbohatlíkom a žralokom sa darí úspešne plávať v euro mori, vo svetových vodách, iní sú už po smrti ako napr. Rezeš, atď. Ďalší stratili peniaze a vplyv. Niektorí dostali rozum.
Ak by sme mali to požehnanie a ukázal by sa Ježiš v našich uliciach, asi by nesedel v porote a nevyhlasoval ortiele smrti. Zvolil by zrejme cestu vpred. A zapálil by najmä tých, ktorí dokážu prekonať nižšie nedostatkové potreby a na vlastnej koži by pod jeho vedením poznali požehnaný život uspokojovaním vyšších seba rozvíjajúcich potrieb. A odsúdenie hriešnikov by nechal na Boží súd.
Ako pred 2 tisícmi rokmi, aj dnes ako za každej ponovembrovej vlády sa rozkrádal štátny majetok, ale nie za každej vlády hrozilo aj potrestanie vinníkov. Tento tlak vyhrotil mocenský boj a situácia je o to komplikovanejšia v súčasnosti, že sa nebojuje za myšlienky a súbežne napĺňa stranícka pokladnica a stranícke vrecká, ale do hry vstupujú priamo či nepriamo podnikatelia, noví žraloci a obliekajú si šat politikov. Aj preto klesáme na rebríčku v neúspešnom boji s korupciou, klientelizmom. Dá sa vôbec vyhrať tento súboj a je tu niekto z politikov, kto je schopný skalpelom v ruke spravodlivo deliť spoločný koláč?
Zrejme E.Valko pochopil, že to je hlavolam, ak sa vyjadril o „koncepčnom strachu“. Veď ak je tu permanentný boj premenlivej koalície s premenlivou opozíciou. A každá vláda krája koláč „svojim“, potom je jasné, že sa množí skupina tých, ktorí majú svoje chápadlá v oboch táboroch ... a nakoniec advokát bojujúci za právny štát zisťuje, že tento boj je vopred prehratý, alebo pozitívne formulované: výhra je v nedohľadne. Veď on potom nemá chránený chrbát poctivými politikmi a poctivými podnikateľmi, ani spravodlivou justíciou, či krištáľovo čistou políciou. Ale bojuje proti komusi, kto má dvojakú tvár a dokonca sa vie najnovšie tváriť ako spojenec jeho priateľov. A to si zrejme hmlisto uvedomil v r. 2006, aj v cele zadržania. Zrejme aj v boji o život vo vlastnom dome. Pustil by do svojej chránenej pevnosti večer, v stave zvýšenej bdelosti, po začuchaní acetónu ne-priateľa?
Do krajnosti vyhrotené „dnes by Ernest žil, keby si to jasne v r. 2006 uvedomil a stiahol sa. Keby sa nevrátil do hry a rezignoval na právny štát. Keby pomáhal drobným občanom, v bežných kauzách“. A už je nepodstatné z princípu, či sa mu „pod kožu“ dostal vrah z toho, či onoho štátu. Vysoký, malý či široký. S patrónom a chápadlami v tých, či oných štruktúrach.
V stredoveku by sa to vyjadrilo krátko: zjavil sa mu sám satan. A bolo by jedno, v akom šate.
Odstránili sme železnú oponu, zlikvidovali sme totalitný režim, ale nevyhrali sme boj so satanom. Najmä preto, že sme nepochopili, že majetok je pominuteľný a honba za bohatstvom, za vyfučaným vzduchom, je skôr či neskôr zacvaknutím krídel, u niektorých dokonca cestou do pekla. Satan sa usmieva. Kto bude ďalší?
