Mnohí jej členovia sú nezrelí, chorí, agresívni, ustráchaní, nahnevaní, úzkostní, pyšní, žiarliví, chamtiví, luhári, zlodeji. A ďalší sú na tom veľmi dobre. Velikáni ducha. Ich pôsobisko od počiatku histórie ľudstva vytváralo ostrovy pozitívnej energie, svetlé miesta na mape.
A tak sa pýtam, žijem v tmavej diere, alebo je Slovensko presvetlené? Odpoveď je stručná: je to lepšie ako to bolo. Ale stále máme veľké rezervy. Ešte nežijeme v satja juge, v zlatom veku ľudstva, v „raji" na Zemi. Kedy ľudia nepoznali zlo, klamstvo, choroby, ani vojny, nenávisť, pomstu, strach. „Na svete nebolo strachu, nebolo hrôzy, človek odporcov nemal...opisuje Zlatý vek sumérsky básnik. „ Ľudia žili v bezpečí, bez strachu a bez nepriateľov vo svete hojnosti a mieru a vzdávali chválu Bohu."
Ako ozdraviť psychiku? Ako odovzdať kormidlo zrelým ľuďom? Nedá sa myslieť na jeden unifikovaný dobrý svet, ale na mnohovrstvový. Kdesi v jeho areáli budú uhniezdení vagabundi, inde filantropi, a zasa inde pomätení a v inom poschodí seba rozvíjajúci sa.
Aj o tom je globalizovaný svet, aby sme si to plne uvedomili, že aj na streche sveta v Tibete, násilníci vytlačili a naďalej likvidujú duchovne skvelých ľudí a celý svet sa na to díva, až na pár aktivistov. Lebo si verejný priestor uzurpovali politické strany, mocipáni.
Aby sme zistili svoje limity, aj nevyužitú mentálnu kapacitu. A aspoň na konci roka sa zamysleli, ako zlepšiť náš svet, zharmonizovať našu ľudskú rodinu. Krok za krokom. Múdrych receptov je veľa, ale chce to systémové riešenie a kauzálne ozdravenie spoločnosti, nielen symptomatické.
Kým žijeme vo svete, kde najlepší z nás prežívajú genocídu, tak si netreba namýšľať, že už sme blízko zlatého veku. Že sme opustili dobu temna. Tomu zodpovedajú ďalšie fakty napr. množstvo zlikvidovaných rastlinných a živočíšnych druhov v posledných desaťročiach. Škoda, že takmer vôbec nevyužívame vnútorné poklady, ignorujeme psychohygienu, mentálny tréning. Len drancujeme prírodné zdroje a bezhlavo míňame aj tie zásoby, pre ďalšie generácie, užívame si komfortu na úkor vnukov a pravnukov. A nahovárať si, že potomkovia budú vedieť v budúcnosti, ako nahradiť vyrúbané lesy, vykynožené vodné živočíchy v znečistených riekach, moriach a vyhynuté vtáctvo v intoxikovanom ovzduší v mestách, je veľkým sebaklamom. Fenomén „sladkého citrónu".
Zodpovední ľudia vedia dobre, čo tu píšem. Ale ignorujú to, zo zaužívaného zvyku plávať s prúdom, pre svoj materiálny komfort. Bohatstvom materiálnych statkov sa často nahrádza vnútorná bieda. Teoretické vedomosti, chytráčenie často dominuje nad múdrosťou. Aj preto je výzva pred nami „znalostná spoločnosť". Predovšetkým psychohygienou, osobnostným rozvojom, kombináciou formálneho a neformálneho celoživotného vzdelávania vieme zastaviť krízu. Nepomôže zadlžovať celé generácie, ani iba rekapitalizovať banky, alebo nechať skrachovať slabé štáty. Riešenie je staré ako ľudstvo: skromný život a vznešené myslenie, v lone ako tak vegetujúcej prírody. Nemusí to byť drastické riešenie. Je prirodzené. Celé tisícročia ľudia žili v lone prírody a prežili. Už sa nedá vrátiť do jaskýň, do lona panenskej prírody, ale dá sa obmedziť, ukončiť drancovanie prírody. A chce to vidieť brvno vo vlastnom oku...kyslý citrón.
Keď cestujeme po Indii, existujú Midway miesta oddychu. Napriek asfaltovým cestám je jazda v Indii náročná a vyčerpávajúca. Treba dávať prednosť každému, všetkému: chodcom, ťavám, slonom, oslom, kravám, ovciam, pomalým cyklistom, rikšom, starým nákladiakom, autobusom, autám v zlom technickom stave. Počas oddychu na Midway si každý vydýchne. Pol cesty je za nami.
Aj zmena politického režimu na Západe bude takýmto túžobne očakávaným Midway mílnikom. Politický mocenský boj je generátorom (seba) deštruktívnej energie a frustrujúcej sociálnej klímy šíroko-ďaleko.
Novoročné želania nás „dolu": Stop straníckemu utilitarizmu !
stanovisku, že „účel svätí prostriedky". A to sa potom prejavuje v oportunizme popredných partajníkov, ako aj v partokracii a konjukturalizme členov vládnych strán, dosadzovaných bez odbornosti, praktických skúseností a potrebných kompetencií na vysoké funkcie. Aké ústupky voči demokracii je schopné robiť vládne politické zoskupenie, aby vydržalo vládnuť? Sú to zlozvyky, rovnako nebezpečné ako alkoholizmus, alebo drogová závislosť, či AIDS.
Treba nahradiť finančne náročnú propagandu, z ktorej sme unavení, znechutení, propagandou vzorov. Dialógmi, rozhovormi medzi sebarealizovanými zrelými ľuďmi, politikmi a občanmi. Chce to obrat k jednému jazyku - k jazyku srdca.
Veď človek nie je k spoločnosti pripútaný ako zviera, ale človek sa pre pospolitosť vždy rozhoduje. A v tomto rozhodnutí tkvie aj moment slobody. A tejto idey spoločnosti založenej na slobode sa vymyká totalitarizmus aj partokracia. A predsa od človeka k človeku vedú úzke mosty od jedného k druhému. A tieto mosty nás spájajú nielen medzi Slovákmi, aj s ľuďmi z rôznych menšín, krajín.
Je viac spôsobov ako zvýšiť politickú kultúru. Napr. spojením protikladov a rivalov „na život a na smrť" do jednej vlády. Zaiste nemusí hroziť kolaps spravovania krajiny. Naopak. Tí, ktorí nedokážu v pozícii víťazov odpúšťať, a ženú boj na hranu, odpadnú sami.
Ak sa neozdraví v najbližšom období verejný priestor, „spolitizovaní" zmanipulovaní slušní ľudia sa ešte väčšmi stiahnu medzi štyrmi múrmi. Verejný priestor bude semenišťom sváru. Potom sa niet čo diviť, že mnohí ľudia kšeftujú, rozkrádajú štátny majetok, stávajú sa drogovými dílermi, pašerákmi, vedú čierny obchod, sú „bielymi koňmi", nechajú sa korumpovať, aby svojim rodinám umožnili lepší komfortný život. A doma obdivovaní strácajú výčitky svedomia. Naopak. Množia sa rozkrádačky, finančné podvody.
Preto je potrebné skozmopolitizovať človeka, aby sa cítil vo vlastnom štáte, v Európe, v globalizovanom svete „vo svojej koži", užitočný, aktívny, tvorivý, spolupracujúci. Aby sa mnohé užitočné projekty ako Boj proti chudobe 2020, Zdravie pre všetkých do roku 2015, Mládež v akcii a ďalšie neminuli účinku, keď na nich desiatky rokov pracujú schopní zanietení ľudia zo všetkých štátov a chcú pohnúť kormidlom k brehu šťastia. Tu nejde iba o udržanie eura, ide o ich denné celoživotné úsilie, aby sa život Európanov ozdravil, aby sa ľudia naprieč sveta zharmonizovali a spolupracovali. A v ťažkých chvíľach katastrof podržali. Lebo planéta Zem je náš spoločný JEDINÝ vesmírny koráb.
T.č. žijeme v relatívne mierovom období, čo je potrebné zdôrazniť. Nevieme, či je to skôr ticho pred búrkou. Vieme však, že je návrat k prameňu poznania, k žriedlu myšlienok zakomponovaný v scenári kolesa času! V histórii ľudstva sa vynárala pravidelne možnosť šíriť aj múdrosť. Mapa Zeme sa takto zafarbila niekde svetlými odtieňmi, inde zmiešanými, tmavými až čiernymi škvrnami. Potom spoločenské napredovanie nemusí byť o prevzatí moci či už za cenu straty myšlienky, alebo jej šírenia do susedných štátov aj mečom. Ani o svetovláde. Ale o autonómii. O žiariacom diamante, ktorý si nepotrebuje chváliť. Ani nasilu šíriť „pravdu". Lebo priťahuje obdiv ľudí spontánne.
Potom budúcnosť ľudstva nemusí byť ani o jedinej dobrej myšlienke, jedinom náboženstve, ktoré v budúcnosti prevalcuje ostatné a rozšíri sa všade na Zemi. A vernosť tejto myšlienke, viera v jej pravdivosť, by mala byť kľúčová, aj za cenu straty moci. Či naopak aj konkubinátom s mocou hlásiacou inú ideológiu, či opačnú ideu.
Kvalita života by bola potom o vyššom poznaní (paravidya), realizovať tu a dnes, poctivé riešenia, pre dobro všetkých nás, aj potomkov. Nie je potrebné prevziať celé náboženstvá, či celé ideológie, celý mentálny softvér, kultúru svetlých krajín, ale praktizovať dobro. A lakmusovým papierikom je najvyšší etický princíp „nenásilie". Tolerovať, že sú jedinci na rôznom stupni psycho-sociálneho vývoja, rôzne štáty s rôznymi kultúrami, a nekoncentrovať sa na vzájomné rozdiely, ale na to, čo spája všetkých - skvalitnenie vlastného vierovyznania, vlastnej kultúry, vlastnej ekonomiky, vlastnej politickej kultúry, vlastnej strany, vlastnej rodiny, seba samého. Zvonka dovnútra. Meniť to, čo sa dá.
