Sčítanie neodporuje „vyššiemu princípu“. Je o rovnosti ľudí, veď nás zaujímajú rovnako všetci občania. Samozrejme, Rimania v staroveku mali iný motív než dnešná vláda. Ale dnes sa získané informácie môžu využiť pri prehlbovaní tejto rovnosti. Manifestuje vzájomné prepojenie, že aj keď liberáli zdôrazňujú rolu a slobodu jedinca trebárs postaviť sa na hlavu a kývať ušami, planéta Zem nie je opustený ostrov s Robinsonom (a Piatkom). Síce tvoríme ostrovčeky pozitívnej energie, aj iné špecifické komunity, podľa pohlavia, národnosti, etnika, vzdelania, majetku či vierovyznania, ale nedokážeme jeden bez druhého prežiť, ani sa vyvíjať. Sčítanie je aj o pokore a prekonaní sebastrednosti. U nás aj o prekonaní strachu zo zneužitia informácii, presnejšie z manipulátorov, ktorí už začali vytŕčať hryzáky.
Je to aj šanca pokrivené veci vyrovnať a nejasné problémy pomenovať. Pozrieť dopredu do budúcnosti. Napr. človek sa líši od zvierat aj tým, že má vyššiu rozlišovaciu schopnosť (v sanskrte nazývanú viveku, u nás hovorovo rozum či vyšší intelekt). Aj preto od prapočiatku civilizácie rozlišuje čosi ako smrť tela odlišnú od odchodu duše z tela. A nepožierame mŕtvoly, ani ich nenechávame ležať tam, kde mŕtvi skonali, ani ich nehádžeme do odpadu. Pochovávame ich. A túto prácu bolo potrebné po tisícročia vykonávať dodnes. Získať vnútornú silu je viazané na kultiváciu a rozvoj osobnosti.
K „vyššiemu princípu“ patrí získavať majetok poctivo, vlastnou prácou a užívať ho k obecnému prospechu, byť ľuďom užitočným. Pôsobíme na seba, aj keď sa nerozprávame, a odsťahujeme, či rozhneváme a nekomunikujeme. Aj keď umrieme. Aj preto sú tu a zrejme dlho tu budú kňazi a cirkev. Vykonávajú svoju prácu.
Už iná otázka je, či by sa nemala zohľadniť vyššia úroveň ľudského poznania (nová paradigma). Napr. namiesto škatuľkovania ľudí v 23.otázke Náboženské vierovyznanie koncentrujúc sa analytickým myslením na odlišnosti a drobné nuancie, by sme umožnili ľuďom s holistickým myslením a interdisciplinárnym prístupom ku skutočnosti, či k dielčím analýzam, prekonať azda už zastaralé škatuľkovanie. Aj preto, aby sa ľudské zákony a vytvorené škatuľky , s tým súvisiace aktivity nedostali do rozporu s „vyšším princípom“, umelo nás neoddeľovali od seba a nezneužívali k presadzovaniu sebeckých záujmov. Aby sme predišli násiliu a stretu kultúr.
Ako?
Tu nejde o to spochybniť existenciu kresťanstva, či judaizmu, alebo bahai, ale prekonať a transcendovať analytický a fragmentárny prístup, rozdeľujúci ľudí, aj veriacich, orientovaný na odlišnosti a rozpory. Duplom, ak je tu vysoké percento ľudí, ktorí bez problémov priamo v každodennom živote odmietajú byť zaškatuľkovaní podľa krstu v kojeneckom veku, či podľa iného ukazovateľa. Ktorí bez problémov rešpektujú zákony a úsilie EÚ o rovnosť vierovyznaní a nepovažujú za potrebné, búchať sa pyšne a sebastredne do hrude s výkrikmi „to moje náboženstvo je jediné pravé, a vy ostatní ste pomýlení ! „. A ktorí sa so záujmom informujú a oboznamujú s viacerými cestami životom i k Bohu. Duchovné myslenie nie je zaškatuľkovanie v kolonke konkrétnej cirkvi, ani cirkev, ale pohľad „znútra“, nie iba „zvonka“ z kultúrneho hľadiska, či náboženského, či tradícii.
Potom by ozaj stačila kolonka „veriaci v mentálny fundament sveta „ a kolonka „veriaci v materiálny fundament sveta“. Samozrejme s tým komplexným prístupom, že by sa aj etická výchova a náboženská výchova prispôsobila tomuto faktu. Neboli by obe v rozpore, ale naopak nadväzovali na seba. Najprv by sa deti dozvedeli v etickej výchove, ako vôbec vzniklo dobro a zlo napr. z historického aspektu, z prvých textov v klinovom písme napr. Sumérov, v Biblii, či vo filozofických dielach Platóna, atď. jednoduchou formou. Potom by sa dozvedeli o rôznych cestách mentálno-spirituálneho rozvoja či osobnostného rastu vychádzajúcich z oboch fundamentov sveta.
Nesuplovali by majoritnú cirkev, ale riadili by sa učením J.A.Komenského, alebo kapitána Apolla 14. Mitchella, že zbierať nové poznatky nie je samoúčelné, ani nemá byť egoistické, ale cieľom je dobro pre ostatných, prostriedkom k uskutočneniu snaženia celých generácií našich predkov. A hlavnou z nich, ktorú nám narastajúce poznanie dokáže pomôcť uskutočniť je odstrániť názorové príčiny náboženských sporov a utvoriť harmonické vzťahy medzi ľuďmi rôzneho vierovyznania a nár. príslušnosti.
A naopak. Ak prestaneme byť ukotvení pri vzdelávaní na mier medzi ľuďmi, tak nám narastajúce poznanie škodí.
Školy by nadviazali živú a plodnú spoluprácu s centrami osobnostného rozvoja, či s duchovnými stánkami rôznych cirkví, kde by si mohli žiaci v praxi overiť teóriu a odskúšať na sebe odlišnosti. Podobne ako to je u dospelých, aj tínejdžeri by lepšie pochopili svoje vierovyznanie, svoju náboženskú komunitu nahliadnutím do „kuchyne iných“. Táto spolupráca by mala ďalekosiahle účinky na zvýšenie kvality nášho duchovného života, keďže čelíme najmä kríze hodnôt. Aj v cirkevných kruhoch.
Ako by sa riešili platy cirkevných hodnostárov a kňazov by sa nemuselo úplne odvíjať od sčítania ľudu, lebo ozaj sa líšime od zvierat a máme obrady aj pri narodení, sobáši, nielen úmrtí, vzdelávacie aktivity pre školy, atď. Ak sa mladí ľudia prestanú duševne a duchovne rozvíjať, v chorom xenofobickom sociálnom prostredí s nerešpektom k iným svetovým náboženstvám a cestám, postupne strácajú zmysel života a sú ľahkou korisťou drogových dílerov, sexuálneho priemyslu či iných manipulátorov.
Zhrnutie:
Človek je síce jedinečný, ale živý organizmus, votkaný do vesmírnej a celospoločenskej gobelíny, nerastie izolovane, ale v interakcii s ostatnými od neho odlišnými ľuďmi v reálnom multikultúrnom, multietnickom svete. Mať svoj názor a veriť sa nemusí biť. Naopak. Viera bez jej šírenia, bez diskusie, bez otázok a odpovedí v kruhu s ostatnými, sa stáva u niektorých skostnatelá. U mnohých je len pasívna účasť na omši dvakrát do roka, časom iba mechanická modlitba, ktorá je vo chvíle núdze zafarbená prosbou, alebo postupne iba zakrúžkovanie „veriaci“ pri sčítaní obyvateľstva. Zistíme, že každá otázka, každá odlišnosť v myslení nás motivuje k hlbšiemu pochopeniu vlastného stanoviska, vedie k sebauvedomeniu a sebapoznaniu. Aj preto navrhujem, aby sa kompetentní zamysleli ako skvalitniť sčítanie obyvateľstva a následné kroky využitia jeho výsledkov v praxi.
Doporučujem v budúcnosti prestať škatuľkovať ľudí podľa vierovyznania a odlišností a nadviazať na úsilie učiteľa národov Komenského. Novou výzvou pre európsku kultúru a európske myslenie je paradigma mentálneho fundamentu sveta. Že zhmotnením našich myšlienok, vízií, predstáv vznikajú materiálne veci, veľké diela. Že jemná sila lásky je mocnejšia ako hrubá sila, násilie.
