A stačilo by málo, začať denne mentálne trénovať. Od malička, v každom veku.
Prvýkrát prišiel Dr. Moody krátko po „nežnej“ revolúcii. Spolu so známym a synom sme ho vyzdvihli vo Frankfurte a na starej škodovke doviezli k nám. Bolo chladno a hustá hmla. Namiesto popoludní sme prišli do kultúrneho domu v Českých Budějoviciach nadránom. Ľudia vytrvalo čakali v sále na tohto svetoznámeho vedca, ktorý inicioval na celom svete výskum zážitkov blízkych smrti. A jeho program vo všetkých mestách Česka, Moravy, Slovenska sa stretol s nesmiernym záujmom a standing ovation. V Ostravsku sme sa nedokázali ani predrať na javisko. V Prahe nás musela odviesť polícia zadným vchodom, aby ho dav neušliapal.
Ako darček od nás dostal svoju knihu Život po živote v samizdatovom prepise. Dojalo ho to a túto knihu si uložil vo svojej knižnici na hlavné miesto. Ťažko bolo možné pochopiť, že ľudia v tomto kúte sveta boli od malička vyučovaní, že Boh neexistuje, tobôž posmrtný život. V školách do nás hustili, že sú telá obdarené mozgom, podobne ako opice. A vďaka výlučkom mozgu premýšľajú, cítia, milujú, obetujú sa pre druhých, hľadajú pravdu, klamú, kradnú. Že vznik mozgu homo sapiensa je tu náhodou. A keďže sa smrťou telo, mozog rozkladá, podľa zákona materializmu zaniká aj naše vedomie a duchovný svet. A z toho vyplynulo, že všetky náboženstvá sveta sú ópiom ľudstva.
A je tu Dr. Moody a po ňom tisícky ďalších lekárov a zdravotníkov, ktorí skúmali klinickú smrť a potvrdili jeho výsledky, že vedomie človeka aj s ťažko poraneným mozgom napr. po autonehode v stave klinickej smrti nezhasne. Naopak. Postihnutý vidí za múry operačnej sály, na vyššie poschodia nemocnice, počuje, čo si lekári medzi sebou šepkajú, aj nariekanie príbuzných v čakárni. Novinkou je, že tieto zážitky zažívajú aj ľudia v blízkosti umierajúcich. Teda so zdravým telom, mozgom.
Na jeho tohtoročnom seminári v Prahe sa zamýšľal nad otázkou života a smrti ako hlavnou otázkou našej existencie. Tí, ktorí prežili klinickú smrť a boli svedkami holografickej panorámy života, sa prestali báť smrti. Dokonca pochopili, že zmyslom života je pestovanie láskyplných vzťahov. Ťažko trestať tých, ktorí si siahli na život napr. tabletkami, keď všetci denne pomaly ničíme svoje zdravie, páchame spomalenú samovraždu. Ako? Tým, že konzumujeme zdraviu škodlivé nápoje, alkohol, nezdravé tučné jedlo, fajčíme, húlime trávu, berieme drogy, intoxikujeme organizmus znečisteným ovzduším, znečistenou vodou, likvidujeme zeleň, stromy, pľúca mesta. Atď. A to nebudem rozoberať intoxikáciu myslenia nedodržiavaným morálnych a etických princípov.
Po 20. rokoch si uvedomujem, že Dr. Moody sa ani tentokrát nemýli. Koľkí rýchlo zbohatlíci, politici, poslanci, bankári, top manažéri žijú zdravo? Ako môžu ašpirovať na svetovládu ľudia, ktorí majú čo robiť, aby sa dožili priemerného veku? Keď aj oni, podobne ako ostatní, žijú v suteréne svojej duše, v podvedomí, kopúc si vlastný hrob?
Uvedomujem si, že najväčšie finančné straty nemáme následkom prírodnej katastrofy, ani vplyvom korupcie a klientelizmu, ale dôsledkom hašterenia, omylov, konfliktov, bojov, šialeného správania, na školách, na pracoviskách, či v parlamente, vo vláde. Všade. Medzi najväčších stresorov patria znečistené medziľudské vzťahy. A stres sa zjavne podieľa na vzniku a priebehu civilizačných ochorení, ktoré kvária väčšinu ľudí. A každého občana stoja stále väčšiu sumu peňazí. Úzko to súvisí s duševným zdravím, so skresleným subjektívnym obrazom o druhých, o súperoch, rivaloch, partneroch, spolupracovníkoch, nadriadených, podriadených, novinároch, učiteľoch, aj o politikoch, poslancoch, predstaviteľoch veľkých štátov. Niektoré klamy a negatívne sugescie a s nimi súvisiaci boj, strata energie, peňazí trvajú celé storočia. A nie sú zahniezdené iba v našich domovoch. Ale aj na regionálnej, národnej, medzinárodnej, európskej úrovni. Ak sa ľudskí predátori ženú za nižšími nedostatkovými potrebami, túžia po moci, či prírodnom bohatstve iných štátov, po svetovláde, tak to je, podobne ako konanie človeka v amoku, hra na slepú babu. Nie je to o sebaovládaní, autonómnej integrovanej osobnosti, o pozdvihnutí ľudstva, ale o zaslepených jedincoch s páskou na očiach.
Dalajláma vidí výzvu 3. milénia ako milénia dialógu, namiesto bojov a animozity. Ako sa naučiť vidieť veci z rôznych uhlov? Cesta do pekla je vydláždená dobrými predsavzatiami.
Na jednej strane je tu snaha o spoluprácu, avšak vzápätí je likvidovaná egoistickým vyčíňaním a provokáciou. Má to podobný obraz a dôsledky ako keď sa vybudujú nové domy po povodni a tie vzápätí spláchne prívalová vlna. Bohužiaľ, každý špás niečo stojí, nie malú sumu, ale miliardy eur, lebo chybné kroky vedú do slepej uličky. Aj preto sa nemôže rešpektovať názor trhových fundamentalistov, že verejnému záujmu najväčšmi prospieva, keď ľuďom dovolíme, aby sledovali vlastné záujmy. V ich zaslepenosti, nenásytnosti a nestabilite je to pre spoločnosť tragikomédia.
A tak nechtiac prežívame väčšiu časť života divadlo, a cena vstupenky sa nedá vyčísliť, lebo geometrickým radom narastá. Každá nová vláda sa búcha do hrude, že tento krát to skončí, a začneme žiť seriózne, poctivo pracovať, prestaneme sa zadlžovať. A už je tu nové dejstvo. Kedysi pomohol hlas svedomia, to vo vnútri, ktoré zablikalo, a dalo spätnú väzbu, že si škodíme. Dnes sa stalo z hlasu svedomia handrkovanie ako na jarmoku. A vyjednalo sa, že sa strčil do šuflíka napotom, ako minule.
Naďalej počuť hlasy, že žiadna pravda nezvíťazí, lebo nijaká neexistuje, len tá štatistická, ľudská dohoda. Ľudia prestali prepisovať Život po živote, a mnohí ho ani neprečítali. Nepatrí k povinnému čítaniu na školách. Prestali aj budovať komunistickú spoločnosť, kde „každému podľa potreby, a každý podľa schopností“. Dominuje morálny relativizmus, ateizmus a klaňanie sa zlatému teľaťu. Aj z náboženského života vyprcháva láska k Bohu, duchovný rast a nahrádza sa handrkovaním, kto zaplatí platy kňazom a ich výdavky. Už to nie je otázkou láskyplných vzťahov k svojmu duchovnému otcovi, ale politického handrkovania.
Našťastie nielen zážitky blízke smrti, a holografická panoráma života, ale aj znalosť sebarozvíjania a sebazdokonaľovania nám pomáha, aby v našom živote prevládali múdre činy, dobré skutky, empatia a súcitenie. Ukazuje sa, že pravda nakoniec zvíťazí a nič sa v tomto vesmíre nestratí. Že sa nám všetko vráti ako bumerang. Stojí za to, aby sme na sebe zapracovali a krotili impulzívnosť, nerozumné správanie. Rozlišovali cestu „nahor“ a úpadok. Aby sa napr. v parlamente odvolal ten, ktorý ostatných partnerov sťahuje do žumpy, ktorý ignoruje varovanie. Alebo treba čakať až na panorámu života a vtedy (zrejme neskoro) si uvedomiť, čo spôsobila falošná solidarita s tými, ktorí pília vetvu, na ktorej spoločne sedíme?
