Tento vyše sedemdesiatročný svätý muž skočil bez okolkov priamo k jadru veci:“ Ďakujme predovšetkým predchádzajúcemu už vyvanutému Swamidžimu v Sódžat sity. Bol to jeho projekt, jeho životný sen, bol to on, ktorý zasial myšlienku vybudovať Šivovi nový chrám do vašich myslí, ktorý vám trpezlivo vysvetľoval zmysel tejto stavby pre vás, pre vaše deti. Ktorý vykopal základy, inšpiroval svojho nástupcu, aby pokračoval v realizácii jeho sna. Naučil vás hľadať a nájsť vnútorné poklady. Želám mladému Svamidžimu požehnanie majstra, veľa úspechov v jeho misii duševne rozvíjať ľudí.“ Hollygurudži zožal veľký aplauz.
V poslednej dobe ma napadá, aký sen snívam, čo my na Slovensku snívame? V koho sne sa ocitáme ako tehličky, či pomocní murári? Či existujeme vo viacerých snoch naraz ? A či vôbec žijeme vlastný životný príbeh? Na túto otázku odpovedal Hollygurudži v druhej časti svojho príhovoru v Sódžat sity. Je to príbeh o dvoch spolužiakoch, ktorí sa stretli po mnohých rokoch. Podobne ako u nás, aj v Indii sa jeden druhého pýtal „ako sa máš?“ A ten druhý odpovedal „zle“. Lebo prehltol žabu. Zdravý sa spýtal chorého, či bol u lekára. „Áno. Aj u tradičného, aj u alopatického, aj u homeopata, ale všetci tvrdia, že si vymýšľam. „Tak navštív môjho známeho dr. Ramu.“ – poradil zdravý. „Neverím už lekárom, ale teda dobre. Si prvý, ktorý si ma vypočul a nepresviedčaš ma, že sa mýlim.“ Dr. Rama si tiež pacienta trpezlivo vypočul a rovnako ho bral vážne „Áno, je to veľký problém. „ A viete túto chorobu vyliečiť?“ – spýtal sa ho chorý človek. „Pokúsim sa, nemusí sa to podariť. Príďte znovu o 3 hodiny“. Medzitým dr. Rama prikázal sestričke, aby zohnala žabu a naplnila vedro vodou. Keď prišiel pacient znovu do ordinácie, tak mu lekár prikázal, aby vypil čo najviac pohárov vlažnej slanej vody. Je to stará jogová očistná technika. A keď už pacient vyvracal vodu, tak keď sa znovu zaklonil a napil, nepozorovane mu lekár vhodil žabu do vedra a radostne zakričal „podarilo sa! Ozdravený pacient sa vrátil domov a poďakoval sa spolužiakovi. Hollygurudži príbeh ukončil ponaučením: „každý má svoju žabu. Sú to problémy, ktoré dookola prežúvame, kvôli ktorým sa trápime, na ktoré často myslíme. Až keď vypľujeme túto žabu, sa dokážeme oslobodiť. Až potom pochopíme, čo je joga. “
Kvária nás materiálne problémy? Bojíme sa, že zvýšené dane, odvody znížia našu životnú úroveň? Že nám podobne ako Grécku hrozí štátny bankrot? Aj preto nás straší návrat komunistov, Fica a vysoké preferencie Smeru? Bojíme sa, že budeme robiť na alfa-samcov, žralokov a ich zlodejiny? A niektorí sa boja povodní, omieľajú škody. Iní zasa majú ako svoju žabu sochu Svätopluka. Tu nám nepomôžu strachy, boje, ale vypľuť žabu. Azda potom dokážeme na sebe pracovať, správne sa rozhodovať, byť pre ostatných užitoční. Dá sa to naučiť doma, či v škole? Najmä ak majú aj učiteľky, aj rodičia svoje žaby? Hlavne o tom je ozdravenie spoločnosti, dôstojný život. A niekedy korbáčom vyháňame z domu tých, ktorí by nám vedeli pomôcť, kvôli vlastnej žabe...
Registrujem rezonanciu a teším sa na prechádzku.
