Ak by sme na hrad postavili sochu nášho prvého kozmonauta Bellu, trebárs v raketopláne, tak by sme odovzdali občanom, susedom, návštevníkom Bratislavy, Slovenska odkaz, že nie sme „béčko“, že prioritne budujeme znalostnú spoločnosť, poznávame i vesmír.
Ale vráťme sa do reality - stojí tu Svätopluk na koni, symbol vládcu stredoeurópskeho priestoru, v 9.st. s treťou najväčšou armádou v Európe, a ako štvrtou „hovoriacou“ krajinou s liturgickým jazykom. Žil v období kedy rozpad franskej ríše na tri časti (neskôr Francúzsko, Taliansko a Nemecko) urobil z Karlovej ríše základ Európy. Skutočnosť podľa historikov je taká, že Karol Veľký a jeho nástupcovia brutálnym užitím sily mocensky konsolidovali obrovský priestor medzi Atlantikom a riekou Labe. Vtlačili všetkým jednotnú kultúru, všetky rukopisy klasických autorov, ktoré sa našli v knižniciach, boli opísané v latinskom písme. Všetci pred panovníkom padali na zem a bozkali lem jeho rúcha. Podobne ako za éry Rímskej ríše, aj Karlova ríša považovala všetkých, ktorí sa nachádzali za jej hranicami barbarmi, polo-ľuďmi a polo-zvieratami, divochmi. Nič sa na tom nezmenilo, ani keď sa ríša stala kresťanskou. A takýto obraz sa nám vybavuje aj pri mene Svätopluk. Nové kresťanské ríše vznikli v chaose po rozpade Karlovej ríše v 10. storočí. A k tomu značnou mierou prispel aj Svätopluk. Ale nešlo to bez vlády „pästného práva“. Aby mal cisár s kým jednať, tak si zvolil medzi barbarmi kráľa. Takto získali králi legitimitu, a platili odvody. Bolo to však ponižujúce postavenie. Aj preto sa Rastislav a potom Svätopluk rozhodli osamostatniť a obrátiť sa na pápeža. Riešením bolo založiť arcibiskupstvo, ktoré podliehalo priamo Rímu. Takto vzniklo spoločenstvo kresťanských štátov a národov. Podarilo sa to aj Svätoplukovi, ktorý spolu s Rastislavom a Koceľom pozvali vierozvestcov, a ktorý r. 880 daroval svoju zem sv. Petrovi (pápežovi) a získal arcibiskupstvo. R.935 podobne založil Boleslav I. český štát. Náš prvý vstup do spoločnej Európy bol síce navonok vstup do kultúrneho okruhu západného latinského kresťanstva, ale doma sme si osvojovali učenie sv. Cyrila a sv. Metoda.
Pred pár rokmi sme znovu vstúpili do spoločnej sekulárnej Európy. Aký význam má v tomto kontexte osobnosť Svätopluka? A vôbec vyťahovanie starých vecí? Len pripomíname západoeurópskym štátom, že sme ani v 9. st. neboli pohanmi. Byzantský cisár mal víziu, ktorá z cisárovho listu Svätoplukovi je opísaná v Metodových zápiskoch, že existuje dar hodnotnejší nad všetko zlato, striebro a drahé kamene, a to nepominuteľné bohatstvo. Pousiluj sa s ním upevniť dielo a z celého srdca hľadaj Boha, ani spásu pospolitosti nezavrhni, ale všetkých povzbuď, aby neleňošili a nastúpili na cestu pravdy....a zanecháš pamiatku svoju budúcim rodom.
Mali sme tých najlepších učiteľov, dnešných patrónov Európy a ani totalitný režim nás nedostal celkom na kolená. Stojíme rovno a na vlastných nohách. A možno celé to ich úsilie a boje za nezávislosť neboli nadarmo.
Kráľ Svätopluk ako integrátor nemá vzťah iba k jednému národu, k Slovákom, ale ku všetkým, ktorí prevzali učenie sv. Cyrila a sv. Metoda. Väčšina z nich sú ex-satelity bývalého materialistického ZSSR. Stále sa nič o nás nevie, kto sme a čo chceme, rovnako ako to nevieme my. Ale záleží to od nás, či budeme primerane sebavedomým európskym národom. Právom sa od nás očakáva, že vstupom do EÚ, nebudeme postávať pri dverách, že oživíme
V- 4 región. Nejde o to, aby sme stavali kríže, do škôl povinne zaviedli náboženskú výchovu. Ale o praktické duchovno napr. aby sme inaugurovali sochu trebárs aj Svätopluka a pozvali nielen opozičných predstaviteľov, ale aj predstaviteľov susedných štátov. Ide to. Alebo sa mýlim ?
