Je to psychologický problém. Naša duša sa nemôže zmobilizovať, uzdraviť, posilniť, ak je životné a sociálne prostredie chorľavejšie. Dokonca nepomôže ani apel politikov: „Angažujte sa v prospech prírody a životného prostredia !“ Naša moderná doba síce za posledných 200 rokov viedla na Západe k materiálnemu komfortu, ale po stránke psychickej sme zmrzačení.
Nie je jadrom sebaodcudzenia a stagnácie, odcudzenie človeka od prírody, od vesmíru, ktorého je súčasťou? Život v ulite mrakodrapov, zabetónovaných veľkomiest, kedy už človek ani nemá šancu vidieť západ či východ slnka, alebo spln mesiaca? Kedy sa obloha scvrkáva na kúdele nezdravého smogu?
Čo robiť, aby mohla duša znovu dýchať? Poznáme základy psychohygieny, mentálneho tréningu? Alebo prednostne učíme naše deti ovládať počítač už na 1. stupni základnej školy, či základy cudzích jazykov, alebo iných vedných odborov? V spoločnosti, kde duša sedí v kúte na "bobku", nie je šanca ukončiť vojnu proti prírode.
Väčšina ľudí túži po pokoji, hľadá pomoc a relax v prírode počas dovoleniek. Ale návrat domov ich dostáva do starých koľají. Aj mňa to desiatky rokov ťahá žiť aspoň krátkodobo v prírodných kultúrach. Od roku 1985 som navštívila Indiu každoročne, niekedy dvakrát do roka. A popritom aj iné krajiny s bohatou históriou a koncentráciou na duševný rozvoj. Len Théby, mesto mŕtvych, hrobky faraónov denne navštevuje 8 000 turistov celé desaťročia a vysoké percento príjmu má tento štát z turistického ruchu.
Cesta za sebapoznaním je o duši, v egyptskom jazyku Ka. Duša, život je najnepristúpnejší útvar, ktorým sa vedecké myslenie zaoberalo. Duša anglicky „soul“, v pragermánštine „saiwalo“ je etymologicky porovnávané s gréckym „ailos“ = pohyblivý, premenlivý, pestrý, živý. Filozofia života nie je len o interrupciách, ochrane ľudského plodu. Patrí sme život v celku. Jednota v rozmanitosti, vzájomná spätosť všetkého živého, celej prírody aj s vesmírom. Len ľudský intelekt dokáže analyzovať lístie stromu ako čosi odrezané od života. Malé deti sa dokážu pohrať s vetvičkami kríkov a prihovoriť sa im, vnímajú celostne. Pre najmenších je psík predovšetkým živý tvor, až neskôr Dunčo, či biely tesák, ktorý patrí susedovi Mrkvičkovi. Byť materialistom je o duševnom stave, kedy vnímame živé tvory izolovane, analyticky bez spoločnej živej podstaty. Podobne ako človek po alkoholickom opojení a „kocovine“ si nepamätá, kde a s kým bol, kto ho priniesol domov a kde utratil peniaze, ani materialista si už nedokáže vybaviť holistické vnímanie sveta. Pre neho les sú tony dreviny, ktorá sa dá speňažiť, alebo použiť na výrobu nábytku, lavičiek do parku. Podobne vodné toky nie sú už súčasťou života, ale vodná energia, ktorú treba skrotiť, regulovať, využiť a speňažiť. Je reálne pre moderného človeka, aby si dnes znovu po dvestoročnej nadvláde materializmu znovu uvedomil cenu života? Že ničením živej prírody, v roli ničiteľa namiesto ochrancu prírody, človek citovo ochudobňuje a fyzicky likviduje sám seba? Že voľba života je voľbou duševného rozvoja? A voľba filozofie smrti je spojená síce s dočasným materiálnym pokrokom a blahobytom, kým sa príjmy nevyrovnajú s výdavkami na
· zdravotníctvo, ktoré sa míňa účinku, lebo sa liečia následky, neodstraňujú príčiny
· na školstvo, kedy sa učia deti to, čo prináša menej než sú výdavky na kváziriešenia pálčivých spoločenských, ekonomických, finančných či globálnych problémov
· na sociálne zabezpečenie napr. v starobe, či v núdzi, keď sa nerozvíja ľudský potenciál a skryté sily v človeku, ale predáva hmotný majetok a míňajú prírodné zdroje
· na hospodárstvo, kedy sa udržujú podniky, ničiace prírodné prostredie, aby sa zabezpečila výroba a spracovanie uhlia, kovov, na výrobu nástrojov, ktorými sa ničí životné prostredie a ľudia likvidujú úrodné polia.
· na poľnohospodárstvo, kedy sa namiesto biopotravín, rozšírenia zdravého vegetariánskeho životného štýlu, ktorým sa odbúrava zvýšený cholesterol, ruka v ruke s vysokým krvným tlakom a srdco-cievnymi ochoreniami, kváriacimi aj mladšiu generáciu, využíva pôda na výrobu krmiva pre dobytok. A zasa tu máme bludný kruh, kvázi riešenia výživy národa, zdravotného stavu národa, seba odcudzenie a odluka od prírody.
Ak je však rozpočet nevyrovnaný a výdavky prevyšujú príjmy, dochádza k dlhovej špirále. Zvíťazí zdravý rozum? Sme schopní podstúpiť skutočnému ozdraveniu „psyché“ = hybnej sily, nájsť správne kroky a vykukliť sa ako motýľ ? Nájdeme odvahu prejsť jednotlivými vývinovými fázami, cyklom vlastnej transformácie zo štádia vajíčka, larvy, kukly do štádia zrodenia, kedy mimo kukly sa nachádza celkom odlišný holistický svet ? Svet, ktorý si žiada, aby sme použili nové objavené krídla a vzlietli!
