Niet krajiny na Zemi, ktorá by nemala svoje tradície a sviatky. Ľudia vidia poriadok, zákonitosť vo vesmíre. Celkový obraz sveta je konzistentný a dáva dobrý zmysel. Budúcnosť sa dá vďaka tomuto poriadku do značnej miery predvídať. Týka sa to aj pravidiel hry medziľudského styku. Tieto pravidlá sociálnej interakcie sú videné ako pevné. Dá sa im veriť a spoľahnúť sa na nich.
Ale do nášho moderného života vstupuje chaos. Niektorí ľudia vidia svet ako mozaiku nesúrodých črepín. Akoby v celom dianí neexistoval žiaden poriadok a v sociálnej interakcii žiadne pravidlá hry. Nič v takomto celkovom obraze sveta nie je pevné a spoľahlivé. Ťažko sa v tomto chaose moderný človek orientuje, svet je zložitý a neprehľadný.
Najväčší a možno najstarší duchovný festival na Zemi je Mahakumbamela, indický festival, ktorý sa koná dodnes podobne ako všetky sviatky, pri určitých vesmírnych konšteláciach, ktoré sa dajú vopred na minútu vyrátať z efemeridov, astronomických tabuliek, v ktorých sú zaznačené polohy slnka, mesiaca, planét v minulosti, v súčasnosti, i v budúcnosti. Počas kumbamely nik z Indov nedostane pozvánku, ani nik neposiela pozvánky. Jednoducho 70 – 80 miliónov pútnikov z celej Indii a niektorí aj zo sveta každoročne venujú svoj čas duchovnej očiste, psychohygiene. Masmédia len oznámia presný termín tejto mimoriadnej konštelácie a miesto. O Mahakumbamele r. 2001 sme s televíznym štábom STV natočili aj dokument "Aká si, India?".
Tradične napr. Gurupurnima – sviatok všetkých majstrov, svätcov sa oslavuje v Indii každoročne počas júlového splnu. Je to čas, kedy si ľudia pripomínajú žijúcich i nežijúcich veľkých majstrov, bez ohľadu na vierovyznanie, s láskou a vďačnosťou. A títo nám zanechali svoje poznanie, zamerané na kozmos, znalosť psychologických zákonov.
Aj naše Vianoce sa oslavujú počas zimného slnovratu, a Veľkonočné sviatky počas vopred určenej fáze Mesiaca na jar. A keďže aj Mesiac sa nemôže točiť okolo Zeme ako sa mu zachce, tak sa dá termín Veľkonočných sviatkov vopred vypočítať a presne zaznamenať do kalendára. Takto to funguje po tisícročia v ľudskej spoločnosti na základe mentálneho softvéru, ktorého súčasťou je duchovná kultúra.
O čo tu vôbec ide? Prečo sa stala napr. nedeľa dňom pracovného voľna? Je to spojené s holistickým pohľadom na človeka. Sme súčasťou vesmíru, či si to naplno uvedomujeme, alebo nie.
Kedysi naši predkovia skúmali zmysel života, podstatu života a smrti, poslanie človeka na modrej planéte, odkiaľ sme prišli, a kam pôjdeme po smrti. Svoju múdrosť zakódovali do symbolu rovnoramenného kríža, ďalších symbolov, a najmä duchovných (náboženských) sviatkov.
Horizontálny smer je povrch zeme, ďaleký obzor. Týka sa sveta a foriem, ktoré vidíme zmyslami, dokážeme si ich ohmatať, vážiť, zmerať ako napr. ľudské telo. Ten vertikálny rozmer sa týka duše. Je možné sa duševne rozvíjať, „rásť“, aj stagnovať a upadať. K osobnostnému rastu viedla cesta "nahor".
V staroveku bolo pre ľudí najväčším objavom prítomnosť slnka. Pozorovali a skúmali jeho teplé lúče, svetlo, vplyv na prírodu, rastliny a zvieratá, počasie, na človeka, jeho zdravie, prebúdzajúce sa vedomie ráno pri východe slnka. Identifikovanie seba po zobudení s telom. Obdivovali jeho silu. Z týchto vyšších citových hnutí vzišla staroveká indická Gajatrí mantra: Om Bhur bhuvah svaha... Vzťah k vesmíru bol od počiatku celostný. Už vtedy ľudia vedeli, že je tu tisícky ďalších podobných tiel, rôznej farby pleti, ktoré stretávali pri putovaní po Zemi. Keď slnko zašlo, ktoré dávalo teplo, svetlo a život, otvoril sa pohľad na nebeskú kupolu plnú trblietajúcich sa tajomstiev. Na nebi dominoval Mesiac a jeho fázy. Aj preto vznikli prvé kalendáre, ktoré ľudia používajú dodnes, lunárny a solárny kalendár.
Jogíni, veľkňazi, mnísi, hviezdopravci na vlastnej koži a vlastnej duši zakúsili vplyv Slnka, planét, mesačných fáz, že napr. počas splnu Mesiaca sa myseľ dokáže lepšie koncentrovať, pohrúžiť, zachytiť napr. v snoch pre človeka dôležité pokyny „zhora“, ktoré pomáhajú ľuďom prežiť, rozvíjať sa. Takto napr. vznikla brahmamurtha – „božia „ hodina pred východom a západom slnka, kedy sa celá príroda, aj vtáctvo utíši a ľudia dokážu ľahšie začať či zavŕšiť deň modlitbou, rozhovorom s Bohom, meditovať, upokojiť sa. Ranné a večerné modlitby existujú takmer na celej Zemi dodnes.
Aj nedeľa ovládaná Slnkom (Sun-day v anglickom jazyku alebo sobota ovládaná Saturnom t.j. Saturday) je časom upokojenia a presmerovania mysle zo svetských povinností na duševné rozjímanie. Namiesto uspokojovania nižších telesných potrieb zarábaním si prácou, je tu vhodný čas na oddych a uspokojovanie vyšších duševných potrieb, napr. čas na modlitbu, omšu, kázeň a premýšľanie o živote, jeho zmysle, pozastavenie sa, či na kultúrne vyžitie a tvorivú činnosť. Je rozvíjaním vertikálnej úrovne, osobnostným rastom.
Podobne sa podľa skúseností našich predkov horizontálne, vo všetkých kultúrach a vo všetkých regiónoch, darí stimulovať duševný rozvoj najmä v súlade s vesmírom a počas určitých pravidelne sa opakujúcich konštelácií. Aby si ich ľudia zapamätali a využívali tento senzitívny mimoriadny čas na svoj rozvoj, boli spojené so slávnosťou a sviatkami. A tak tu dodnes máme Veľkonočné sviatky, Vianoce, pripomíname si počas štátnych sviatkov významných duchovných predstaviteľov, v čase ich rovnakej konštelácie Slnka, napr. pri narodení, či podpísaní Ústavy Slovenskej republiky, atď.
Ak by sa zoštátnili duchovné sviatky a povinne oslavovali v štátom určený deň napr. piatok, tak nielenže by sa minuli účinku, ale by zhmotnili ľudskú hlúposť kontrovať vplyvu vesmíru a tento vplyv v naivite a velikášstve prebiť egoistickým činom. Veď prečo by Slováci na rozdiel od susedov Čechov, od celého západného sveta, nemohli oslavovať sv. Cyrila a Metoda vždy v piatok? A odtiaľ je už krôčik postupne nahradiť duchovné sviatky fixným dátumom, namiesto ich osláv podľa vesmírnych konštelácii a fáz Mesiaca. A oháňať sa pomocou obyčajným ľuďom, tým, že si ľahšie budú pamätať autobusové a vlakové spoje počas takto fixných štátnych sviatkov.
Čo sa takouto požiadavkou zoštátniť duchovné sviatky, tradície okrem nevedomosti prezentuje? Ľudské seba stredné ego, ktoré ako vždy korunuje horlivých blbcov mysliacich si, že pomáhajú ľuďom ku šťastiu.
