Keď som sa rozhodovala, kam vyrazím na výlet, ako prežijem sobotňajšie dopoludnie, či popoludnie, nemala som potuchy. Natískali sa rôzne možnosti, a tak som sa nechala odviezť smerom na kopanice pozorujúc stĺpy na ceste, či nenájdem na nich namaľovanú turistickú značku. Prešli sme Čachtice a reč v aute sa zvrtla na Báthoryčku. Priznala som sa, že už začínam pochybovať, či ozaj bola krvilačná, alebo ako ju ospieval Jakubiskov film, liečiteľka a neprávom trpiaca veľmi bohatá vdova, ktorú chceli muži obrať o majetok, a tak z nej urobili bosorku. Zbadala som žltú značku a nechala som sa vysadiť. Kráčam po lesnej cestičke kochajúc sa okolím Čachtického hradu. Po pol hodine som sa ocitla na jeho rozbitom nádvorí, na ktorom pán Štiavnický predával svoje publikácie o Báthoryčke.
Výskumu tejto krvilačnej ženy venoval vyše 40 rokov. Čo zistil? To, čo aj historici pred ním, pravý opak jej opisu v Jakubiskovom filme.
Aj keď pôsobil ako jeho konzultant, nakoniec vyhrala režisérova túžba po filme - trháku, a tak sa krutá beštiálna Báthoryčka v jeho podaní premenila na sväticu. Štiavnický šiel vo svojich bádaniach ďalej a sledoval potomkov Báthoryčky, či sa neprejavia podobne krvilačne. Aj sa tak stalo. Išlo o dedičné ochorenie a svet, v ktorom dodnes dominuje násilie a alfa samci či samice. A čím viac násilnosti je človek schopný páchať, tým získava väčší životný priestor, moc a je spravidla nepotrestateľným.
Homo sapiens - človek rozumný nemusí byť kanibal, ale vie sofistikovane „požierať" iných ľudí. Napr. manipuláciou skutočnosti. Od sklamaného Štiavnického z prekrútenia faktov o majiteľke veľkolepého čachtického hradu a desiatky ďalších i na území dnešného Rumunska som odchádzala so zmiešanými pocitmi a s otázkou, či má vôbec význam bojovať proti tým, ktorí z rôznych, najmä zištných dôvodov, menia realitu? Či nás ľudí väčšmi ohrozuje zemetrasenie, povodne, sopečná činnosť, jedovaté hady alebo na sto spôsobov krvilační ľudia? Dá sa vôbec tomu zabrániť v našom miléniu?
Ozdravný pohyb urobil svoje a znovu som sa začala kochať okolím a radovať z krásy do zlata zafarbenej jesennej prírody. Popoludní som sa spokojne usadila už doma v kresle a náhodne otvorila telku. Na českom kanáli práve celebroval pápež Benedikt XVI. priamo zo Santiaga de Compostella, z miesta, v ktorom cítiť ducha sv. Jakuba dodnes. Spomenula som si na moje ocitnutie sa v tomto meste. Šli sme na medzinárodný ekologický seminár do Portugalska. Do Barcelony sme doleteli, a ďalej sme plánovali použiť vlak a autobusovú dopravu šetrnejšiu voči prírode. Na spiatočnej ceste sme plánovali navštíviť Santiago de Compostella aj vďaka románu Dana Browna, v ktorom na toto miesto upozornil. Počas mikrospánku v nočnom spoji z Barcelony do Madridu som sa stretla s múdrym starcom, ktorému som sa poklonila a ktorý ma naučil prekrížiť sa. Bolo to príjemné stretnutie a nepochybovala som, že to zaiste súvisí s plánovanou návštevou Santiaga. Naša cesta sa zamotala v „španielskej dedine" - v Madride, kde nás navigovali pri kúpe cestovného lístku do nesprávneho vlaku. Po niekoľkých hodinách cesty na juhozápad sme pri stretnutí so sprievodcom zistili, že cestujeme na sever. Tak sme rýchlo vystúpili z vlaku, a zistili sme, že najkratší spoj bude nastúpiť do vlaku, ktorý práve vstúpil do stanice a vystúpiť v Santiagu a odtiaľ sa dostať do Lisabonu.
Duch sv. Jakuba je mi veľmi blízky. Naučila som sa, že prekríženie rúk na hrudi je aj dobrou ochranou pred vyhoretím , „burn-out" syndrómom. Bohužiaľ, sv. Jakub bol podobne ako ostatní Ježišovi učeníci po svojom návrate zo Španielska do Jeruzalema sťatý. Kým? Krvilačnými mocipánmi. Bohužiaľ, dodnes chýba jeho portrét po boku sv. Petra aj vo Vatikáne, aj inde, kde si jeho miesto popri Ježišovi uzurpovali iní, napr. krvilačný cisár Konštantín Veliký s jeho matkou, intrigánkou Helenou, ktorá vraj mala krvavé prsty pri zavraždení cisárovho prvého syna, aby sa jeho následníkom stal syn druhej manželky cisára. Zrejme, podobne ako je podoba Báthoryčky po zhliadnutí Jakubiskovho filmu presvetlená dobrotou a liečiteľstvom, aj cisárova krvilačná podoba prešla metamorfózou ako toho, ktorý sedí po boku učiteľa Ježiša, ako šíriteľa ním vyselektovaného Ježišovho učenia.
Započúvala som sa do kázne pápeža a kladiem si otázku: "pomôže upevniť kresťanstvo v Európe nasmerovanie veriacich na ideu Stvoriteľa a zmobilizovanie armády duchovenstva, veľkolepé náboženské show? Áno, kedysi naši predkovia po celé tisícročia začali a končili deň modlitbou. Žili v jednote so Stvoriteľom a ďakovali za chlieb náš každodenný. Ale dnes je človek aktívny ako živiteľ rodiny, zapojený do sofistikovanej siete povinností, teambuildingu, leadershipu, marketingu, atď. Je článkom v rozhodovacom procese a žiada sa od neho brať na seba zodpovednosť za svoje rozhodnutia, sofistikovane presadiť vlastnú vôľu. A nie kdesi v utíšení a meditácii rozpoznať a konať Jeho vôľu. Je tlačený kopať „za svoj mančaft", proti súperovi. Nie v prospech všetkých, detí Stvoriteľa.
V uponáhľanom životnom tempe u mnohých niet času ani na modlitbu. O pravde nehovoriac. Tá je v demokratickom režime väčšinovou „pravdou". A cesta pravdy napr. Jana Husa, či na Východe Gandhiho „satjagraha", obetovanie vlastného života za pravdu, je v našom tisícročí čosi nepochopiteľné, dokonca pomýlené. Veď vraj pravdy niet. Nielen o Ježišovom hrobe, alebo jeho vzťahoch, ani o Báthoryčke, ktorá žila pred 400 rokmi.
Opúšťam veľkolepú show v Santiagu a nechám sa viesť k písaniu tohto textu. Pochopila som, ako ľahké je byť krvilačným, „ísť po krku" iným, obviňovať iných za nespravodlivosť, nevidieť brvno vo vlastnom oku, iba zápory práce iných , minúť skutočnosť. Aj Jeho vôľu.
Bože, veď nás z tmy ku svetlu. Nech sa prebudíme a zachytíme vánok pravdy, Tvoj dotyk. Má význam rozmotávať chuchvalec nití. Má význam skúmať skutočnú povahu a činy Báthoryčky a nepodľahnúť manipulátorom. Aj nezabudnúť na sv.Jakuba, umiestniť jeho obraz aspoň v duši po boku Ježiša. Aj menej sa sústrediť na chyby iných a radšej si osvojiť kaizen - japonskú filozofiu o drobných zmenách potrebných k celostnej premene, že aj najmenšie zlepšenie sa stáva súčasťou spôsobu fungovania podniku, spoločnosti. A prestať snívať o zrealizovaní veľkej zmeny a o tom, že potom práca pobeží v novom systéme hladko a kvalitne. Je na čase prestať ukameňovať zvolených „hrdinov", že zlyhali a byť blížnym povďační aj za postupné zmeny k zlepšeniu nášho života.
