Ak sa chceme dopátrať jadra veci, podobne ako keď čistíme cibuľu, je potrebné zbaviť sa povrchových lupeňov. Áno, Svätoplukova socha na bratislavskom hrade sa neinštalovala predovšetkým v záujme zviditeľnenia idey, ale v seba záujme bývalej vlády posilniť predvolebné preferencie a možnosť znovu vládnuť. Aj preto je tu dualita a odborný posudok, ktorý tento zámer obnažil. Ale nemožno bývalej vláde odoprieť priamy ťah na bránu. Inými slovami, strelila do „čierneho“, keď sa oprela o Svätopluka vo svojom politickom boji. Jeho význam bol nedocenený ako Slovákmi, tak susednými štátmi, tak Európou.
Ak by bývalej vláde, či dnešnému predsedovi parlamentu a politicky iniciovanej odbornej komisii šlo o podstatu, tak by dokázali odstrániť vrchné vrstvy cibule, a vidieť jadro – väzbu Svätopluka, ktorý umožnil príchod sv. Cyrila a sv. Metoda, ich silnejšej viery v Ježiša a lepšie pochopenie jeho učenia než v tom čase prezentovali franskí (nemeckí) biskupi. Inými slovami, bez sily Svätopluka a jeho celoeurópske videnie, nech bol akýkoľvek, by ťažko obstáli solúnski bratia a dokončili misiu. To, že v srdci Európy rozkvitlo lepšie kresťanstvo než na Západe a dokonca s ním aj jeho šíritelia, Slováci, ktorí mali vierouku preloženú do svojho jazyka. A myslím nielen nitrianskych, či moravských Slovákov, ale všetkých, ktorí sa integrovali v Svätoplukovej ríše. Táto silnejšia, kvalitnejšia viera v našom regióne by nebola možná, keby komunikovalo s byzantským cisárom a proti franským záujmom a franským biskupom sa postavilo malé knieža. Ktosi, kto by nielenže mal nad sebou ďalšieho slovanského vládcu, ale ešte by čelil prevahe Európy. Novú vieru mohol presekať a ochrániť (aj s pochybnosťami, protirečivosťou, taktizovaním) iba veľký hráč, integrátor drobných kniežatstiev. Skutky hovoria, či bol Svätopluk prvý z veľkých, vládca, kráľ.
Otázka, či bol moravský alebo český, alebo poľský, alebo chorvátsky, alebo ruský, alebo slovenský panovník zasa je viditeľná v kontexte jeho vrcholového odkazu a činu – rozšírenia kvalitnejšej viery v slovenskom jazyku a postupne s prekladmi do jazykov ostatných obyvateľov Veľkej Moravy, či Veľkej (slovenskej) Moravy. Ak by tento čin zrealizoval napr. franský kráľ, tak by sme ťažko očakávali, že by zvolil iný ako preklad do svojho dominantného jazyka. Najmä, ak v tej dobe nešlo iba o akýsi kultúrny prvok, ale o štátotvorný prvok.
Význam silnejšej viery však uniká aj Vatikánu. Vstup Slovákov pod vedením Svätopluka na európsku scénu ako štvrtých „hovoriacich“ počas omše má aj iný rozmer. Viera sa dá prehĺbiť aj stratiť. A to je jadro problému sochy Svätopluka na bratislavskom hrade. Je lepšie pre Slovákov dnes búchať sa do hrude, že sme potomkovia lepších kresťanov? Alebo radšej skromne zostať v pozadí, nech nás iní pochvália?
V 9.st. existovali panovníci, ktorí uprednostnili kvalitnejšiu vieru a vytvorili v rámci svojich možností a síl v boji s omnoho silnejším protivníkom, podmienky pre jej zakorenenie hlavne NA NAŠOM SLOVENSKOM ÚZEMÍ. A odtiaľ sa šírila viera ostatnými smermi, na juh, na sever, na západ, na východ. Kto tento fenomén nevidí, tak nie preto, že je odcudzený, či slovakofób, ale preto, že nie je silne veriaci a ľahko je ovplyvniteľný politickým mocenským bojom. Ide mu potom o politické víťazstvo, bohyňu Victory, nie o prehĺbenie viery a lepšie porozumenie Ježišovho učenia. O to šlo aj franským biskupom, keď väznili sv. Konštantína. Pre týchto ľudí je kresťanská viera jedna, bez hĺbky a šírky, u katolíkov so sídlom v Ríme (Vatikáne), u iných to kedysi bola viera s centrom v Konštantinopole (Carihrade, dnešnom Istanbule), u iných so sídlom v Jeruzaleme. Aj preto bola Svätoplukova ríša rozmetaná, aby nevzniklo nové ohnisko šírenia kvalitnejšej viery. Veď poznanie je moc. A múdri občania sú nebezpeční.
Ak sa vrátime do súčasnosti, tak nie je náhoda, že v Európe vládne sekularizmus. Dejiny nás poučili, že kvalita viery osciluje v spojení s postavením a bohatstvom. Nie vždy prehĺbeniu viery prospieva výslnie. Naopak. Aj Svätopluk spolu s byzantským cisárom a ostatnými kniežatami, ktorí pozvali sv. Cyrila a sv. Metoda, to nemali vôbec ľahké. O solúnskych bratoch a ich žiakoch nehovoriac. Ale to je už ďalšia kapitola, aby sme prestali nariekať, že kresťanstvo je valcované islamom, či iným vierovyznaním, ale v spoločnom dialógu hľadali podhubie tej viery, ktorá hory prenáša....
Na záver: ak sa socha Svätopluka odstráni, tak zakopávame aj misiu solúnskych bratov. Otvárame dvere multikulturalizmu v materialistickej podobe. Nebude zviditeľnený náš región za čias zrodu kvalitnejšej viery, tak nebude obnažená problematika viery, jej strata, či znovu získanie, jej hĺbka. Slovensko, ktoré po „nežnej“ revolúcii a podpise Vatikánskej zmluvy malo síce ambíciu znovu zviditeľniť sa ako kresťanský štát, otočilo sa smerom k Rímu, namiesto toho, aby si vážilo svoje ohnisko šírenia viery. Bohužiaľ, ani minulá ani dnešná vláda nemá ambíciu postaviť sa zoči-voči morálnemu relativizmu, ktorý prišiel ruka v ruke so sekularizmom. Nájdu sa veriaci, ktorí nebudú živiť spor o vzhľad „cibule“, povrchovú vrstvu, ktorí sa vzoprú politickej manipulácii a pochopia odkaz 9.st. pre Európanov, nielen pre Slovákov? A povedia nahlas „cisár (na Západe) je nahý“?
