Išlo predovšetkým o autekológiu, vnútornú očistu. Nebolo potrebné penalizovať a kontrolovať chemické továrne, lebo neexistovali. Neexistovali autá. Ani takmer nezničiteľné plastické materiály, ktoré nás obkolesujú dňom i nocou. Príroda dokázala recyklovať odpad. Ľudia si odovzdávali nádoby z generácie na generáciu, jedli prstami, obliekali sa do šiat, ktoré si prešívali, zužovali, rozširovali, ktoré rástli s deťmi a využívali ich mladší členovia rodiny. Nikomu to nevadilo. Podstatné bolo, aby šaty boli čisté a zaplátané. Takmer každý mal aj svoje nedeľné šaty na sviatočné príležitosti. Nedeľa sa svätila, myslelo sa na iné, než svetské povinnosti. Uspokojovali sa duchovné potreby každého človeka. Podobne ako pri rannej a večernej modlitbe, kedy si ľudia našli čas na to podstatné, dušu, duševnú očistu.
Tento spôsob života prevažuje dodnes v krajinách ako India. Deti aj v himalájskych údoliach chodia do škôl, ale je to zamerané na vyučovanie písania, čítania, počítania, základné vedomosti. Žijú a pracujú vo veľkých rodinách, pomáhajú pri práci od školského veku. Svojho času som chcela zriadiť vegetariánsku reštauráciu v našom meste. Všímala som si ich fungovanie a jedálenský lístok v rôznych kútoch Indie. Okrem iného som zistila, že spravidla ide o rodinný podnik. Otec nakupuje, vozí tovar. Matka a staršie sestry varia, starší bratia sú čašníkmi, stará matka pripravuje špecialitu „starých materí“, sladkosť, koláče. Menší súrodenci vynášajú odpadky, upratujú dvor, utierajú stoly, umývajú riad, zbierajú lesné plody. Vidieť zanietenosť, radosť v očiach, keď si niekto z nich vyslúži pochvalu od klienta, alebo bakšiš. V rodinách panuje zjavne kooperácia, vzájomná úcta, láskyplné vzťahy. Na naše pomery by sa zrejme niektoré aktivistky „obuli“ do rodičov a atakovali by ich za zneužívanie deti na prácu. Ale nič by si nezmohli, lebo sila rodičov je veľká, aj sila jedincov. Sú naučení sa postarať o seba, aj o svoje ratolesti, aj o starkých, ktorí sú čulí a užitoční, tuším do smrti. Aj preto, že ich telo nie je udržované pri živote hŕbou liekov a by-pasmi. Naučili sa to z rytmu prírody. A najmä to, že je „rast“, a stagnácia, úpadok. Dve hlavné cesty v živote. Vedia, že leňošiť, čakať na dobré miesto, alebo inak parazitovať na rodine by sa nedalo. Bol by to úpadok. Lebo v prírode je všetko v akcii, rovnováhe, aj oblaky, ktoré dávajú dážď, napoja rieky, ľudí, zvieratá, rastliny, a udržujú obeh vody. Tak ako slnko svieti na všetko a na všetkých, umožňuje rastlinám rásť, ľuďom rozširovať vedomie, zobudiť sa zo spánku a byť bdelými, aktívnymi, je neviditeľná ruka kozmu tým najlepším vodcom.
Dá sa tomu znovu naučiť? Alebo zostaneme zdegenerovanými intelektuálmi, ktorí síce dokážu krasorečniť aj o ekonomickom raste, aj o duševnom zdraví a kvalite života občanov tejto republiky, aj o opatreniach, ktoré nám pomôžu prežiť „dôstojný život“ nie v kruhu rodiny, ale čakajúc v starobe na pomocnú ruku cudzích, v sanatóriách pre senilných, dementných? Či parazitujúc na iných? Môj príbeh decka narodeného vo veľkomeste, ktoré prvýkrát stretlo živého psa v 9. rokoch, v detstve si nevšímalo západ slnka, ani slnko na pravé poludnie, zahĺbené v knihách, dokazuje, že to ide. Ide získať zelené srdce! Zachytením toho kúzelného okamihu nadľudskej harmónie. Vcítením sa do živých tvorov, do všetkého živého, ktoré inšpirovalo aj moju myseľ k tvorbe a registrácii fenoménu života, zelenej planéty Zem. Takto som sa stala „zelenou“, bez nátlaku, bez úsilia, prirodzene.
Prvá védantická meditácia je o tom, zachytiť v srdci lásku ku všetkému živému, a udržať si jemnú radosť v mysli. Potom je už kúsok od toho, uvedomiť si milujúcu náruč toho, kto sa skrýva za týmto zázrakom. Aj tmel, ktorý nás všetkých vo vesmíre spája. Lásku. V nesúlade a konflikte dokážu byť ľudia horší ako predátori. Zelené srdce nepadá z nebies ako hviezdy, je to aj o nahliadnutí to klenotnice múdrosti starých generácii, o „klopaní na dvere“. Nie je podstatné či raných kresťanov, či starých Indov, ktorí volili filozofiu života. Je to o múdrosti tých, ktorí ctili, „hosť do domu, Boh do domu“. Nie preto, že im to prikazoval zákon o ľudských právach, o rovnosti ľudí, Lisabonská zmluva, ale preto, že získali „zelené srdce“ a zachytili to, čo je živé. Je to o ochrancoch života. Bez „zeleného srdca“ nie je dôstojný život, iba na seba sústredený komfortný život. Ani kvalitný život, lebo ani najväčšie adrenalínové športy, či iné mimoriadne zážitky napätia a slasti, za ktorými sa ľudia novoveku naháňajú a vyhadzujú veľké sumy peňazí, neprinášajú lásku, radosť z dávania.
Nielen kvôli devastácii životného prostredia, likvidácii živočíšnych a rastlinných druhov, ropným škvrnám, ale kvôli duševnému zdraviu a „rastu“, považujem environmentálnu výchovu a školy v prírode, za primárnu. Chce to zapojiť rodičov, z ktorých si mnohí kúpili školy v prírode a tie chátrajú. Pozvať iných, ktorí sú ochotní obohatiť program o svoje životné skúsenosti, zaujímavých ľudí, ktorí dokážu deti zapáliť pre dobro, a mladých dobrovoľníkov z Európskej dobrovoľníckej služby, ktorí radi zorganizujú hry, neformálne učenie cudzích jazykov, spojené s prácou v teréne. Takéto „zdravé školy“ pomôžu vybudovať dobrý základ rovného človeka. Začať vyučovaním angličtiny, alebo na počítači, je síce fajn, ale je to o tehličku teórie, problémov zo zlyhania do batôžka školáčika viac. Viac hodín sedieť pri domácich úlohách, viac poznámok do žiackej knižky, že dieťa neprospieva a vyrušuje. A povedzme si to otvorene, kto z nás starších sa naučil „formálnym učením“ v škole dobre po rusky? A kto z mladých, ktorí nikdy neboli v zahraničí, ale sa roky učili teóriu, vie cudzí jazyk? Nepomôžu najlepšie učebnice, ani učitelia zo zahraničia, to je len dodatok, ale prax a starostliví milujúci ľudia so „zeleným srdcom“ v našom úzkom prostredí, ktorí si nájdu čas na konverzáciu so svojím prváčikom, ktorému robí problém po celý život naučiť sa gramatiku materinského jazyka.
Ale ak bude dieťa odmalička zdravé a citlivé, tak je to veľký prínos pre našu spoločnosť, ak vyrastie. Viem svoje, vychovala som dvoch synov, a pracujem s deťmi a mládežou, s ľuďmi dodnes. Môžem len pošepkať, že malé deti až na výnimky majú zelené srdce. Radi sa starajú o zvieratká, nemusia mäso, do smrti spomínajú výlet do hôr, k moru, člnkovanie na Štrbskom plese s otcom, zbieranie hríbov s dedkom, či kŕmenie kurčiat s babkou ako najkrajší zážitok. To jemné cítenie však strácajú v škole, kde prevažuje sedenie, teória, reči nad činmi, strach, tréma a úzkosť pred zlou známkou, agresia voči autorite učiteľky a (skrytý) konflikt s ňou. Nevedomosť, zúžené vedomie, neurotizácia, zabetónovanie v školských budovách, odtrhnutie od prírody, od života znecitlivie detské zelené srdce. Preto sa deti toho veľa nevedia naučiť ani z anglického jazyka. Chýba radosť z učenia a pekné chvíle s ním spojené.
