Nepreháňame, že sa v EÚ, na Západe šíri dosť zákerne sociálny nádor v podobe dlhov a nezdravý spôsob života nad pomery. Zatiaľ neveríme, že sa jedná o zhubný nádor. Málokto zvonka vidí dovnútra tohto tela. Aj preto je pochopiteľná snaha zahmlievať diagnózu najmä eu lídrami a hrať pred zahraničím divadlo. V tomto príspevku však nejde o zakrývanie skutkového stavu. Nejde o cudzincov mimo EÚ, ale predovšetkým o našich občanov.
Potom je tu tendencia stará ako ľudstvo, myslieť, vidieť veci a riešiť problémy z vlastného zorného uhla, nie z pozície toho druhého, či súpera, alebo nepriateľa. Aj preto sa vynárajú jednostranné riešenia, bez pohľadu na odvrátenú stranu Mesiaca, ktoré veci neriešia a kríza nielen v Grécku pokračuje. Bohužiaľ, ide o úradnícke jednostranné riešenie z pozície budúceho superštátu (ak to všetko dobre dopadne), s diktátom pre všetkých občanov solidarizovať s dlžníkmi, pre udržanie tejto možno neudržateľnej vízie euro úradníkov. Veď sa jedná aj o ich finančné zabezpečenie a existenciu. Neviem si predstaviť, že by nejaký náš politický líder zavelil, aby sa na naše dlhy skladali ostatní z EÚ a my by sme šafárili. Holt, sme iní zatiaľ, zaplať Pánboh. Ale zlozvyky sa osvojujú a šíria rýchlo...
Do priepasti môžu Slováci spadnúť aj nechtiac, najmä ak by sme prevzali na svoj chrbát dlhy iných mačov. A tento silný tlak tu je. A to by som si neželala byť v takomto spolku, ani svojím vnúčatám a naším potomkom. Alebo vplyvom domino efektu. Čo s tým? Kde je pes zakopaný? Je niekoľko dosť jasných krokov, ktoré si treba uvedomiť.
Je potrebné sa nielen v Grécku, ale naprieč Európou zobudiť a prekonať pohodlnosť. Bez úsilia nič nedosiahneme. Bez tohto kroku, nie je záchrana Grécka „zvonka" jeho záchranou, ale si len protagonisti obliekajú altruistický šat, a v skutočnosti im ide o záchranu svojho súkromného (bankového) majetku. Gréci, i občania EÚ to dobre tušia. Stačí však k tomu schváliť euroval a nový prídel peňazí dlžníkom?
Od toho sa potom odvíja aj následný krok, či zásahy „zvonka" sú a budú účinné s očakávaným efektom pre EÚ. Bez zobudenia a zvýšeného úsilia „znútra" ťažko pôjde o záchranu eura. Lakmusový papierik solidarity a prekonania seba strednosti a egoistických záujmov bankárov nie je navŕšenie eurovalu (ako sa autosugestívne presviedčajú bankári, jeho podporovatelia a tvorcovia, ministri financií EÚ) - ale čin! Prijatie zodpovednosti za zlyhanie na seba. Zo strany bankárov, následne aj dlžníkov. Veď akcia vyvoláva reakciu! Samozrejme, ešte zostane vysoká suma dlhu. Eurofondy sa potom môžu dočasne presunúť zo zaostalých regiónov EÚ na Grékov. Takýto manéver má výpovednú hodnotu, ako to občania EÚ myslia s Grékmi v kaši, ktorú si zrejme nenavarili sami (a to oni dobre vedia). Potom už záleží na Grékov a ich úsilie.
Čo sa týka eurofondov, ktoré prijíma aj Slovensko, tak nemožno ich porovnávať s dlhmi a konštatovať, že keď berieme eurofondy, tak máme prispievať aj na dlhy iných krajín. Psychologické zákony sú rovnako neúprosné, ako fyzikálne, aj keď ich ťažšie rozpoznávame a formulujeme. Ak padáme, nevzlietame. Eurofondy sú pozitívnou motiváciou so ziskom pre všetkých občanov EÚ, veď dobré cesty na východnom Slovensku uľahčia cestu aj západným kamionistom, prevážajúcim tovar, či zahraničným turistom. Podobne zrekonštruované penzióny neslúžia len domácim hosťom. Ide o vzlet! Ak by niekto zlyhal, existuje prepracovaný a realizovaný kontrolný mechanizmus a eurofondy sa nečerpajú, príp. vracajú.
Ale platiť za druhých „sekeru", bez prosby o pomoc od hriešnika-ov, je demotivujúce. Pád! A nik z toho nemá zisk... Naopak. A dokonca, ak sa pomoc hriešnikom vnucuje proti ich vôle, alebo je daná príkazom, potom je veľkým otáznikom: „ kto komu pomáha?". Či si vnucovaním a predlžovaním megapôžičiek nepomáhajú ozaj iba nemeckí a francúzski bankári ? Aj keby eu mozog lepšie videl to, čo Grékom, Európanom a ich obchodným partnerom z celého sveta hrozí, tak vnútenou pôžičkou a následným diktátom uťahovať opasky nič v skutočnosti nedosiahne. Lebo jediné riešenie je sa okamžite „vovnútri" zadĺženej krajiny prebudiť, postaviť na nohy a makať! Taneček bankárov a politikov v šate altruistov, ktorí myslia na Grékov, Európanov, bráni prebudeniu sa ľudí naprieč Európou, ktorým uťahujú opasky a takto ich znásilňujú. Potom je takáto finančná pomoc a stavanie eurobunkra len odďalovaním zobudenia a rozpoznania „že cisár je chudobný" a makania. Na mysli mám majoritnú spoločnosť, nie väčšinu o jeden hlas v parlamente, s politikmi, ktorí zlyhali na celej čiare.
Ak by aj zvíťazili vo voľbách dzurindovci r. 1998 a občanom neuťahovali opasky, neúnosne by sa krajina zadlžovala, potom by sa následne nehovorilo o ekonomickom raste a eu tigrovi, ale o krachu Slovenska. Darmo by mali krehkú väčšinu v parlamente..
To, že sa priame poctivé riešenie odkladá, nemusí byť len nenažranosť tých, ktorí profitovali zo zvyšovania gréckeho dlhu, ale ich strach. A tu je pes zakopaný! Vyhrotil sa boj medzi rýchlozbohatlíkmi a občanmi, ktorí tento luxusný život parazitov (aj zatvorením úst sociálnymi vymoženosťami ako napr. neudržateľné vysoké dôchodky, atď.) majú vláčiť na svojich bedrách. Nejde o Marxov triedny boj, aj keď tento rozpor získava túto pachuť. Lebo trpia aj poctiví ľudia, ktorí získali bohatstvo tvrdou prácou a recyklujú zisky do zveľaďovania podniku, okolia, krajiny, do realizácie nových väčších projektov v prospech nás všetkých. Aj zodpovední politici. Aj preto si ľudia vyberajú úspory v bankách a nakupujú trvanlivé potraviny. Kam to speje?
Tu ide zasa predovšetkým o neviditeľné klbko psychologických zákonov, ktoré sú ťažko rozpoznateľné a definovateľné, ale pôsobia! Ide o hodnoty EÚ ako napr. spravodlivosť, poctivosť a nepoctivosť, parazitovanie na úkor druhých, slobodné rozhodovanie sa, či eu diktát! Celé tisícročia sa tomuto procesu hovorilo „vyšší princíp", zákon odplaty, zákon karmy, zákon akcie a reakcie, bumerangový efekt! Nepomôže zamotávanie sa do väčších dlhov a veriť, že zázrakom dôjde k pozitívnemu obratu. Takto to nefunguje! Treba precitnutie, zobudenie sa a prekonanie strachu z odplaty. Návrat k hodnotám! Uskromnenie vhľadom do situácie. A netreba mať IQ v pásme geniality, aby rýchlozbohatlíci pochopili, že ak dobrovoľne odovzdajú svoje neprávom získané profity a znížia dlhy, tak to pohne EÚ dobrým smerom vpred. A naopak. Už iná vec je, či na to majú „gule".
A zasa lakmusový papierik, či idú veci správnym smerom a nastane pozitívny obrat sú činy serióznych hráčov a aktérov ruka v ruke s úsilím zadlžených občanov. Ak sa nikomu z parazitov v Grécku, v PIIGS nezoberie majetok, naopak, aj počas dlhovej krízy neplatiči daní, atď. budú profitovať, tunelovať, prelievať majetky - a ľudia dnes nie sú slepí ani nemí, potom sa nevyhneme občianskej vojne, krachu eu projektu. Potom eurobunker maskujúci a chrániaci parazitov môže tento proces pádu urýchliť a boj nepoctivých rýchlozbohatlíkov a ľudí vyhrotiť.
Európsky superštát či návrat k pôvodnej mene? Či zlatá stredná cesta a silné euro štáty verzus ostatné eu štáty ? Aj túto podobu má hore uvedená bazálna dichotómia. Ale v jadre sa nejedná o pragmatický racionálny problém a odborné finančno - ekonomicko-politické riešenie. Skôr ide o ľudský problém. Či rozhodnú tí „hore" v rozpore s intuitívnym emocionálnym pohľadom tých „dolu"? Rozum proti citu? Alebo spojenie hlavy so srdcom. Inými slovami: primárne riešiť tento problém na ľudskej nie nadnárodnej úrovni. Ešte EÚ nie je superštát, len sa integruje. Solidarita v EÚ je o dodržiavaní všeľudských hodnôt, nie diktát finančníkov a eu úradníkov. Nedá sa vynútiť proti vôli ľudu.
Ak aj zistíme, že v jadre zlyhali intelektuáli, ktorí nedokázali zabrániť parazitovaniu, tunelovaniu, korupcii, klientelizmu a iným neduhom kapitalizmu, že ide o krach eurozóny z hlúposti a slabosti jedných a nenažranosti druhých, tak je najvyšší čas si začať sypať popol na hlavu a znižovať „hore" platy. Pre úpadok! Nie kvôli vizualizovanému plánu vzletu.
Lebo potom je zrejme väčší osoh z tých, ktorí ak vyrobia nepodarok, tak majú krátený príjem, pri opakovaní chýb sú prepustení z práce. Potom treba hľadať „know how" ako rozvíjať etický rozmer osobnosti, ako vybrať najlepších odborníkov, ako zabezpečiť uvoľnenie lukratívnych miest a dať šancu iným, avšak bez vysokého honorára, či mzdy „vopred", len za predstavy, plány a vízie . Kým budú získavať priemerne a podpriemerne inteligentní jedinci a partajníci vysoké posty, platy a parazitovať na expertoch, alebo im brániť v činnosti, oslabovať ich, nedôjde k prekonaniu krízy, ani korupcie! Riešenie by bolo nestrkať čierneho Petra a neviniť tých „dolu", že volili populistov, keď všade prekypuje mocenský boj koalície s opozíciou prešpikovaný polopravdami, a niet prístup k pravdivým, tajným informáciam. Takto by sa znovu získala dôvera v EÚ. Ináč sa nožnice roztvoria a bruselskí velikáni si budú zvyšovať príjmy, žiadať novú eu daň, aby mohli manévrovať v budúcom vizualizovanom superštáte, a zadlžení „dolu" budú týmto postojom elity rozvibrovaní do nepríčetnosti, lebo už stratili dôveru v schopnosti svojich lídrov, v kompetencie a nadhľad bohatých. A nazvú ich rozhodnutia o nás bez nás „bruselskou zradou".
A tak sme zasa na križovatke, na ktorej sa ľudstvo ocitlo milión krát, či kvôli peniazom a komfortu pár vyvolených jedincov pôjdeme všetci spolu s nimi na jatky. Je nerovnosť ľudí nutná? Je tak ťažké pochopiť, že ak sa šíri sociálny nádor, tak treba uťahovať opasky najmä bohatým, dobre plateným aktérom, za tento marazmus zodpovedným hráčom „hore", nech to má význam a dynamiku pozitívneho obratu precitnutia a zmobilizovania národa a nie frustrovať ľudí s nízkymi príjmami a robiť tých s najnižšími príjmami zodpovednými za krach, a súčasne novými lídrami EÚ bez kompetencií a peňazí? Majú si tie peniaze vziať násilím ako si chcel vziať Angeliku perzský vyslanec, bez šance voľby?
