Prežívam niečo, čo som si nedokázala predstaviť. Odmietať zaľúbenie. Je to hlúpe. Bavím sa o tom dokonca s tým, kto to cíti rovnako ku mne. Dokázať vedieť, že „ona raz bude moja žena". Hmlové oznámenie, mená priradené k ľuďom. Tuším to aj ja? Nechcem tomu veriť. Radšej ísť ďalej a „užívať si" samotu. Aspoň nebyť zranená. Vychutnávať kamarátenie sa, byť ku každému milšia ako k nemu. Sme dokonalá dvojica aj na povrchu, vo vnútri ešte viac, ale niekde medzi tým to neklape.
Pozerala som sa na tričká, na ich farebnosť a „konzistenciu". Musia mi chutiť. Nakúpiť toľko tequily, takmer zabudnúť na citróny. Z električky sa dá vidieť toľko zaujímavostí. Ujo v žltých gumákoch, modré dievča so žiarivo oranžovou taškou. Čo asi vybavuje na mestskom úrade?
Dnes som sa po prvýkrát opaľovala. Vnímala ústavné písmenká len jedným okom, načúvala psom, vtáčikom, vzdialeným autám, benzínovej kosačke. Ale veď doma sa relaxuje a neučí.
Mať stále nejaké party, baviť sa, byť trochu falošná pred najviac známymi. Len tá posledná bola skutočná. S ľuďmi, ktorých mám najradšej. Konečne tancovať ako sa to dá len s nimi. Cítiť sa taká niekomu taká blízka. Otočí ma, rozvíri volány na sukni, tancujú si na vlastnú melódiu. Snívať cestu v otvorenom BMW. Rada sa prehrabávam v kučeravých mužských vlasoch. Povedala som trápnu vetu, nikto mi nerozumie. Neklamala som, ale my predsa myslíme áno, keď povieme nie v takom kontexte. Cez okno mi vonia jar. Až príliš prenikavo, ale je to doma.
Chýba mi tak veľa vecí, ale nevadí mi to. Chcem tak veľa. Plačem žensky, som výnimočná nielen v komplimentoch. Prečo nie? Ale ja mu to prajem.
