Hráme sa, na fotkách prirodzené úsmevy, nálada nad mínusom. Čítanie nás unavuje, chce sa nám spať, ale veď ešte neprešla hodina. Večne nespokojní, blúdime po križovatke a stále sa vraciame do kruhu. Zajtra nás budú bolieť nohy, budeme počúvať nezodpovednosť. Nakresliť portrét, nech tam nie som ja, ale zachyť ma aspoň v myšlienke. Získať tak veľa milosti nezaslúžene. Rozhadzovať z nej ako králi. Z rozprávky dostať bezodnú soľničku, dokážeme ju pokaziť, veď zasa bude iná, lepšia. Spoliehame sa na niekoho, kto sľubuje a nikdy nesklamal.
Niekto sa mi odcudzuje, kto mal stáť vždy pri mne. Neviem to zastaviť, nechce sa mi, je ich naraz akosi veľa. Cudzí telefonát, nemám mať strach, keď ostávam sama. 500 kilometrov odo mňa alebo trochu južne a mám toho dosť. Rafinovane sa otočiť, len tak cez plece, pohodiť vlasmi a stačí úsmev. Novinky sa dozvedám skôr ako vzniknú, som pyšná, že práve ja mám dôveru. Rozmaznaná a zasnená. Prekvapujem, ale len po slzách. A zasa je to slané, kedysi som to mala rada. V tme do soľnej bane, morský vzduch hoci sme pod zemou. Detské vrkoče zachytiť malou rúčkou. Najkrajšia prirodzenosť.
Som v období, keď mi už všetko niečo pripomína. Vraciam sa do minulosti, budúcnosť chcem poznať len na pár krokov, len kým dovidím. Aj to, čo by sa mi nepáčilo, je zaujímavé, vonia za niekým. Niečo je pokazené vo mne, v okolí, v ľuďoch. Jedna noc vie čarovať.
Pichnúť si dávku pokoja. Mám takú moc, ktorá ma desí. Nemôžem od nej utiecť, nemôžem si dovoliť nepoužiť ju. Zmätená, stále milá a prekvapená. Pomáham, nie som zbytočná, trochu smutná, ale nie bezmocná. Vzdialená, čím tichšie šepkám, tým viac ma počuje. Ale ja už túžim vykríknuť a vyplakať jeho zranenia. Bojím sa to nesplniť, bojím sa o neho, o jeho srdce.
