Nezdá sa mi, že to bolo len včera. Ubieha to okolo alebo uplynie, kým sa stihnem presvedčiť, či to bol on. Pozdravila som mu až príliš nadšene a zrazu som zabudla, nad čím som sa pred tým pohoršovala. Nemôžem byť na prednáške taká vytešená ako ona, lebo tam „nikoho" nemám. Aký čas je najdlhší? 60 minút, keď viem, že je v rovnakej miestnosti, mesiac nerobiť niečo „priťahujúce", pol roka sa nevidieť alebo stále len čakať a neprejaviť sa. To nie som ja, byť „dobrá kamarátka". Neprináša mi to pokoj, iba uspokojenie. V niektorých okamihoch netuším, čomu dať prednosť. Keď som mala dávať pozor, sústredila som sa len na hudbu, čo vyčarovala chvíľku v „májovonočnom" autobuse po svadobnej večeri a požehnaní. Prehrávam si to so zostarnutým výrazom, ktorý nikdy nebude pokazený, iba zcukornatieva.
Pri takomto tanci sa cítim skoro ako doma. Ale nie je to preto, že musím viesť, na to nie som zvyknutá. Niektoré pocity sa nedajú umelo vyvolať. Ocitám sa v „mysľovom" svete, som naraz na lyžiarskom, v „Bečku", na stužkovej, pred našou starou Teslou...Len tak odbehnúť od stola s vedomím, že nikto nevie, ako sa ma zachovať. Chýba mi jar, kvet vo vlasoch, kradnutie čerešní, strápňovanie sa. Nebyť stredobodom pozornosti, nebyť rozmaznaná alebo len v princeznovskej miere. „Zneužívať" mužnosť, byť závislá, ale nechcem to liečiť. Viem, že nie s tým nie som sama. Učím sa dospievať, mala som taká byť už dávno, ale mne sa to nebude páčiť. Dostať ružičku, niekoľko tancov a držať sa za ruky. Mám ich stále studené, ony sú rozmaznané a nechávajú sa zohrievať. S listom v ruke, jesenné nálady mi pristanú, cítim sa pekná, opretá o grafity.
Vymýšľam si spomienky, mením ich za sny. Túžim sa tam vrátiť, teším sa na ďalší deň. Miešam si predstavy, len tak asociujem. Chápu to len tí, čo tam boli. Nie som záhadná, nemám čo vysvetľovať. Už dávno som nevymyslela žiadnu „budúcnosť" ako počas nášho leta. Nebudem realista. Aj tak to neide.
