Nechcem o toprísť. Ľudia sa tak ľahko vzdávajú niečoho krásneho. Bojujem, hocis chybami, ale nie som nečinná. Tisíckrát opakované, stáva sa pravdou.Vybrať si krásu s jej nežnosťou. Podpísať sa pod nevypovedané slová. Tovie on urobiť. Vlastne obidvaja. Každý je môj a predsa ich nevlastním.Chvenie v žalúdku, podlomené kolená...nie je to láska. Možno niečo iné.
Kto je tvojnajlepší kamarát? Je vlastne iba jeden skutočne patriaci pod tento názov. Beziných vlastností. Sám sebou, prirodzený. Taký „môjnajlepšíkamarát". Viemo ňom presne to čo môžem a čo chcem. Nič iné ma nezaujíma, neláka.Iného vlastne ani nemám. Nie je to smutné. Kamarátiť sa s bývalým,s budúcim. Postaviť si domy na jednej ulici. Každý je niečím špeciálny. Máinú farbu, materiál, iného...architekta.Modrý, oranžový, priesvitný a sivý. Dať si tam biliardový stôl, nechk nám chodia ostatní. Priveľká zodpovednosť. Lebo ja mám radšej samotua ticho. Nech ho má radšej niekto iný.
„Anči, neryč!" Rozosmejem sa nad tým a jemi lepšie. Nemôžeme mať predsa depky. On ani nemá nárok. Stále sa smiať...zcudzích hostí pri ostatných stoloch, ktorí nerozumejú; z toho, že sa tam stále bavíme o tom istom;z podopierania garáží; z ďateľa či ďatľa; z toho, že smenezamestnaní a presne tak sa správame, z rozprávania a smiatia sa do pohára...Môže niekedy smiechu byť už priveľa?A môže byť každý smiech iný? Ešte som sa neunavila.
A trápi násspoločná vec. Ako môžu byť ľudia v tomtotakí bezcitní?!
