On vstal z mŕtvych...od rána si to spievam, napadlo ma to podvedome, skôr ako som si uvedomila, aký je dnes deň. Tá pesnička vo mne evokuje tlieskanie a to nemám rada. Rad pestrofarebných košíkov, tradičné vône, ľudia na obvyklých miestach. Vstať tak veľmi skoro, mať zrazu taký dlhý deň, pozerať stokrát videné filmy a pozitívne sa nudiť. V izbe mám neporiadok, môžem tu upratovať stále, ale nie dokonale. Je mi takto útulnejšie, celá miestnosť je len moja, žiaden internátne vyhradený priestor. Moje fotky a štipčeky, nie fádnosť, ani krikľavosť. Izba vo mne. Včera som si ostrihala vlasy a teraz sa mi rozlietane krútia. Bublinkový kúpeľ, zmývam špinu veľkomesta, nielen skutočný prach, ale nepokoj a uponáhľanosť.
Nevadí, že si to prečíta, keď chcem písať o ňom. Bolo mi s ním pekne. Mala som prvé skutočné rande. Tie predtým boli iné, nie podľa „predpisov". Sledovať reč tela viac ako slová. Vyčítať zaujímavé veci, dozvedieť sa psychologicky veľa. Dať si latte, nechať sa pozvať a odprevadiť. Vyšlo to tak ako malo. Hoci má modré oči a ja som zaľúbená do čokoládky.
Už nie som zadaná pre mojich chlapov. Nechce sa mi to stále rozoberať a dávať si pozor na každé slovo. Robím niečo neobvyklé pre mňa, ale veď oni ma aj tak poznajú podľa predstáv a nie skutočnosti. Zasa sa vraciam pod môj sklenený zvon, unavila som sa v reálnom svete plnom nepokoja. Niektorí ľudia sú naozaj takí ako ja. Je ťažké ich nájsť, ale nevzdám sa ich. Zverovať sa cez internet, ani to nemám rada, ale rada si to vypočujem. Mám blok ako on pri hádke. Už nie som pre neho výnimočná. Mrzí ma, že sa skončilo to prvé očarenie a už nie je nič. Neprídem robiť palacinky.
Spomínala som si ako sme si písali esemesky na pokračovanie a „ľúbim ťa" v rozličných podobách. Prečo sa tak nepíše aj „mám ťa rád"?
