Už som si nepamätala, aké je to milé. Mať opätovaných 16. Nie „dospelácku lásku", zodpovednosť, rozmýšľať. Len sa začarovať po dvoch stretnutiach, kúzelnícky klobúk a všetko zahodiť. Spája nás, hoci sa až tak nepoznáme. Na bicykli sa previezť po dúhe až k nemu, sadnúť si, objať a dvihnúť nohy do vzduchu, nech letia samé. Tvárenie sa, že sa nič nedeje, nenápadný dotyk, trápne ticho.
Boli sme tie špehujúce. Slová, ktorým on nemohol rozumieť. Byť milé, ale nie priveľmi. Zaujaté niečím celkom iným, hudba to bude pripomínať (nová americká superstar a otrepané Apologize). Vtipné vety - len 3 dlaždice na ceste a railway. Smiešne nadávky na opačné pohlavie, červenanie sa a vyzvedanie, kde nikto nežiaduci nepríde. Nechanie ich samých a...Ako to skončilo? Ľutujem, ale netuším...
Už len spomienka na to moje. Hudba z Titanicu, školské akcie, fotky celej skupiny (nevadí, že on je len niekde v rohu), valentínsky darček, plyšový hroch nás videl prvý, Tatry a...úsmev. Mám ho rada aj teraz, veď to bolo prvé. Ešte sa to niekedy stane? Prestanem analyzovať každú vetu, každý skutok a napokon sa mu niekto vyrovná. Musím sa priznať...
