Tancovala somtanec ako už dávno nie. Na základnej sme tak tancovali na karnevale. Vtedy sivybrať toho najkrajšieho, ale tváriť sa úplne otrávene. Mali sme 10 minút naspomínanie. Ako sa dá do toľkého času zmestiť celý život? Každý si na detstvospomínal s úsmevom. Na prechádzky po lese, objavené sladkosti, pritúlenia,aj tie karnevalové tance...emocionálne napĺňanie.
Stal sa mi novýtrapas. Smiali sme sa na ňom a ľutovali toho, koho sa to týkalo. Bolzaujímavý už v domčeku. Chceli sme dvojité rande, nakoniec sme si ho dalimy dve. Prišla ku nám muzikálová, ktorá sa modlí rovnako ako ja. Neobmedzené,len zatváraním očí. Pozerali sme ako dokázal nemožné, splnenie túžby. Celývíkend sa plnili. Báli sme sa napísať do knihy. Kvietočky sú nádherné, aletreba mať veľmi veľa odvahy. A ja nie som až taká.
Pokúša ma znova,je mi to až smiešne. Keď som taká rozlietaná, narodeninová a dnes zasa. V plesovýchšatách dva dni po sebe, hoci sa to raz nehodilo. Na chvíľočku som bola nevestaa na ďalší víkend princezná. Len On mi hovorí stále tie najsprávnejšieslová. Keď sa kvôli Nemu dokáže niekto tak dojať a zamilovane usmievať.Opeknieval mi pred očami, bola som z jeho radosti naplnená. Udržiavam siúsmev. Ak to neide, tak spomienkami na Neho a na neho.
Nechcem počúvaťvtipné vety, hoci sú aj odo mňa. Nie som zvedavá, koľkokrát sa ma dcérka opýta,prečo spí ocko na chodbe. Túžim sa zobúdzať vo veľkej posteli ako rodinka z 50-tychrokov. Tak otrasne gýčovo, nájsť si čas na všetkých, rozdať sa a dostať tospäť v detských úsmevoch a nevinných otázkach. Cítim sa nepochopená,ani sa nesnažím to zmeniť. Možno by to pomohlo, ale momentálne som zasa trochusebecká.
Priniesla som sipripomienkové stuffs. Koľkokrát odpustiť? A ako sa hodnotiaveľkosti rán a problémov? Chcem sa zachovať, ako mám. Bolestivo, alepokojne. Najkrajšie.
