Dostala som pohľadnicu aké sa už dávno neposielajú. Kvety, čo mám rada, nie veľkolepé, obyčajné lákajúce svojou vôňou. Píšem si s niekým cudzím, je mi dobre, byť iná ako v skutočosti, taká akou sa túžim stať. Nechce sa mi o tom hovoriť ani s najlepšími kamoškami, ani o tom, za čo ma jej milý pochválil.
Musím si opäť zvykať byť odcudzená, ale kamarátka. Zabehnúť sa tam, kde sa sama sebe nepáčim. Rovnaké predsavzatia, nové východiská. Používať cudzie slová, ktorým takmer ani nerozumiem, ale ako som sa doteraz bez nich vyjadrovala? Tešiť sa na niečo nedefinovateľné. Na vychodňarsku zabavu, na ktorú možno ani nepôjdem. Toľko plánov. Stanú sa aj naozaj?
Spomínam na leto. Spevák z Kabátu má úžasný hlas. Sedela mu na pleciach a spievala.Nezávidela som jej, ja som si skákala sama vedľa „dozoru", tešila sa na noc so zmiešanými pocitmi. Nakupovala som a cítila sa ako manželka. Spolu sme vyberali niečo na jedenie, a predtým sa to už malo dávno stať. Poštípaná a takmer odpadnutá, mali sme svojich 15 minút slávy. Anjel povedal to o ženách a bolo milo smiešne, že hneď na druhý deň mala dlhú sukňu. Šialene spontánny nápad, byť chvíľu v knihe. Zaujímavé spomienky a zaujímavé pocity.
Nemáme rady klišé vety. Niekedy ich však používam. Pretransformované, a predsa neoriginálne. Prečo sa mi má nepáčiť pesnička len preto, že ju spieva niekto zo Superstar?
