S vírusom opreteky

Sobota, 14. marec. Sedím vo svojom byte v Bejrúte a už niekoľko dní mi v hlave víri jediná myšlienka – čo len s nami bude.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

V Bejrúte

Horlivo na striedačku refrešujem správy z Libanonu, zo Slovenska a z Európy. Takto trávim už zopár dní a moja úzkosť a stres narastajú do neobvyklých rozmerov. V Libanone pôsobím ako dobrovoľníčka na vzdelávacích projektoch pre deti a mládež. Aj by som tu rada ostala, ale zožierajú ma pochybnosti o mojom prínose v nasledujúcom období. Školy sú prvé inštitúcie, ktoré sa zatvorili a budú posledné, ktoré sa znova otvoria. Naše projekty tak môžu byť nečinné celé mesiace. Myšlienka zostať vo mne vyvoláva rovnako nesprávny pocit ako myšlienka odísť. Sofiina voľba. Plačem.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zrazu sa v libanonských médiách objaví správa, ktorú som každú chvíľu očakávala – čoskoro uzavrú celú krajinu, vrátane letiska. Tento scenár komplikoval moju už aj tak stresujúcu situáciu. V Libanone fungujem na turistických vízach, ktoré si treba každé tri mesiace obnoviť odchodom z krajiny a následným návratom. Mojim súčasným vízam však platnosť končí o tri týždne a ak uzavrú letisko, ocitnem sa tu v ilegalite. Rýchlo volám na veľvyslanectvo, kde ma upokojujú, že by to nemal byť problém a moje víza vyriešia v pondelok. Rozhodnem sa, že v Libanone teda zotrvám a pokúsim sa byť nejak užitočná. Plačem a prvýkrát v živote si zvykám na myšlienku, že doba je zlá. Otváram víno a slzy sa hneď osušia.

Skryť Vypnúť reklamu

Pondelok začínam pomaly, máme prvý deň home office a ja si zatiaľ neviem úplne predstaviť, ako to bude fungovať a na čom mám vlastne pracovať. Okolo desiatej sa so mnou opäť skontaktuje veľvyslanectvo. Vážená slečna, od stredy uzatvárajú letisko, v tomto momente nikto nič nevie, situácia je nejasná, víza vám nik nemôže garantovať, odporúčame vám opustiť krajinu.

Nádych, výdych. Zvažujem možnosti. Orbán zatiaľ nerieši, kúpim si teda letenku cez Istanbul do Budapešti na dnes večer. Mám 8 hodín na to, aby som si zbalila veci, vypratala izbu, rozlúčila sa so spolubývajúcou, susedmi, kolegami, frajerom. Čaute, možno sa ešte niekedy uvidíme, ale skôr asi nie. Neplačem, nemám čas. V priebehu dňa čítam správu z Maďarska, že Orbán sa predsa len prebral a zatvára hranice pre všetkých okrem Maďarov. Nadávky. Na slovenské veľvyslanectvo v Budapešti sa nedá dovolať, pochopiteľne.

Skryť Vypnúť reklamu

Vpíjam sa do scény večerného Bejrútu počas jazdy taxíkom na letisko. Je toto posledná rozlúčka?

Na letisku ma ubezpečia, že na mojom lete nie sú zatiaľ žiadne obmedzenia. Sadám do lietadla. Moja spolusediaca mi daruje jej extra respirátor, keď vidí, ako si tvár prekrývam šatkou. Som dojatá, Covid 0:1 Humanity.

Z Istanbulu do (bývalého) Schengenu

Do Istanbulu dorazíme o polnoci, let do Budapešti mám až ráno. Ihneď sa začnem na aerolinkách vypytovať, ako to je s tým vstupom do Maďarska. Všetci sú z mojej informácie o zákaze vstupu pre cudzincov prekvapení, zvolajú celý tím, nikto nič nevie. Upokojím sa, asi to nariadenie teda nemá okamžitú platnosť. O piatej ráno si líham na letiskový koberec, korona nekorona, musím si zdriemnuť.

Skryť Vypnúť reklamu

Ráno sa poberiem k môjmu gateu, skontrolujú mi pas, všetko fičí. Už nastupujeme do lietadla, keď nás zrazu rozdelia na skupiny držiteľov maďarského pasu a držiteľov iných pasov. Je nám oznámené, že nás menej privilegovaných na palubu nepustia. Auč. Podpásovka pre nás všetkých, ktorí sme odchovaní na európskej identite... Plačem. Vtedy si všimnem, že plačú aj ľudia okolo a cítim zvláštny pocit kolektívneho zúfalstva, ktoré aspoň subjektívne uľahčuje to individuálne.

V tomto momente je let do Viedne mojou jedinou možnosťou dostať sa na Slovensko. Posielajú si ma od prepážky k prepážke, v nohách už mám asi 20 kilometrov, všade stojím v dlhom rade nervóznych ľudí, nikto mi nevie pomôcť. Turecko kvôli vírusu zrušilo všetky spojenia s Rakúskom. Medzitým čítam správy, že plánujú na mesiac úplne uzavrieť hranice Európskej únie. Musím sa urýchlene dostať do „Schengenu“. Risknem to s letom do Berlína na dnešné popoludnie, odtiaľ snáď ľahšie chytím nejaké lietadlo do Viedne.

Spomienka na nekonečné prechádzky medzi prepážkami na istanbulskom letisku
Spomienka na nekonečné prechádzky medzi prepážkami na istanbulskom letisku (zdroj: Archív autora)

Na istanbulskom letisku tak strávim ďalších 8 hodín. Sedím pred veľkou svetelnou tabuľou a postupne sledujem, ako rušia cca 80% všetkých letov. Snažím sa v tom nájsť nejakú logiku, do ktorých krajín či miest sa dá s určitosťou dostať, ale zdá sa, že je to dosť náhodné a so žiadnym letom nemám istotu. Pripadám si, akoby som lúštila Einsteinovu hádanku. Medzitým na nete čítam apokalyptické správy o tom, ako sa krajiny zatvárajú a svet sa rúca. Asi som si naozaj vybrala najhorší deň v moderných dejinách na cestovanie. Ak sa do EÚ nedostanem v najbližších hodinách, zrejme ostanem uviaznutá v Turecku. Píšem kamošovi z Istanbulu, že som bezdomovec. Odpoveďou mi bolo, že jeho domov je aj mojím domovom a hneď si začne u šéfa vybavovať neplatené voľno, lebo by so mnou musel zostať v domácej karanténe. Plačem zase, Covid 0:2 Humanity.

Môj let ako zázrakom nie je zrušený, ale úspechu misie uverím až v momente, keď sa lietadlo zdvihne zo zeme. Takmer nikto okolo nemá rúško, v Nemecku si asi fandia so zdravotníctvom. Prinesú mi podnos a ja si uvedomím, že som dnes ešte nič nejedla. Zaspávam za zvukov silného kašľa predo mnou sediaceho dieťaťa. Korona, korona...

V Berlíne ostanem pri páse s batožinou posledná a preklínam pracovníkov istanbulského letiska, ktorí ma presviedčali, že môj kufor stihli preložiť. Pán pri okienku ma informuje, že o mojej batožine v systéme nie je žiadna zmienka. Plačem. Nemám čas sa nad tým pozastavovať, o hodinu ide zrejme posledný let do Viedne, nielen dnes, ale možno úplne posledný...

Z Viedne domov 

Viedeň! Moje nádeje na návrat domov začínajú prvýkrát naberať reálne obrysy. Pracovník aeroliniek mi potvrdí moje obavy – ak aj môj kufor nájdu, nedostane sa ku mne, kým sú zavreté hranice. Nemám nič, polka môjho majetku ostala v Bejrúte a polka je stratená bohviekde. Chalan ma upokojuje, že situácia je určite dočasná, a hoci je za stratu mojej batožiny zodpovedná iná spoločnosť, daruje mi hygienický balíček. Covid 0:3 Humanity. S novým tričkom a zubnou kefkou nasadnem na vlak, aby som sa odviezla čo najbližšie k slovenským hraniciam. Vystúpim v poslednej rakúskej dedine a odtiaľ pokračujem pešo popri ceste. Všade je ticho, tma a ľudoprázdno. Desivá nočná prechádzka mi trvá asi hodinu a napokon som vlastne rada, že nemusím za sebou ťahať ten dvadsaťkilový kufor. Na oblohe jasne svietia hviezdičky a v diaľke vidno svetlá Bratislavy. Takmer romantika, nebyť toho postapokalyptického výjavu ticha a temna.

Kým kráčam z poslednej rakúskej obce k hranici, na obzore sa mihajú svetlá Bratislavy.
Kým kráčam z poslednej rakúskej obce k hranici, na obzore sa mihajú svetlá Bratislavy. (zdroj: Archív autora)

Za hraničnou kontrolou ma víta brat s plechovkou kofoly. Chuť domova. Sadáme do auta a po 30 hodinách si dávam dole respirátor. Celá tvár ma neznesiteľne svrbí, uši sú v bolestiach z gumičiek a koreň nosa mám zošúchaný do krvi. Vojnová scéna. Moja púť trvala len dva dni, ale mám pocit, že to boli dva roky. Počas cesty domov sa nasilu snažím udržať vedomie, ale keď začnem na ceste vidieť farebné obrazce a dúhy, viem, že je čas to vzdať a zavrieť oči.

Všetko, čo mi na svete ostalo: bratove tepláky, tričko z hygienického balíčka a macko, ktorý bol našťastie v príručnej batožine.
Všetko, čo mi na svete ostalo: bratove tepláky, tričko z hygienického balíčka a macko, ktorý bol našťastie v príručnej batožine. (zdroj: Archív autora)

Bez práce, bez batožiny, na smrť unavená a so zlomeným srdiečkom, ale úspešne doma v karanténe...

__________________________________________________________________________________

Môj dobrovoľnícky pobyt v ADRA Lebanon je financovaný z grantu SlovakAid a sprostredkovaný a administratívne zastrešený partnerskou organizáciou ADRA Slovensko.

Viac o mojich aktivitách na humanitárnych a rozvojových projektoch v Libanone sa dočítate v predchádzajúcich blogoch.

Anna Hruboňová

Anna Hruboňová

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Po absolvovaní štúdia medzinárodných vzťahov ma život zavial do Libanonu, kde momentálne pracujem na humanitárnych a rozvojových projektoch.Diagnóza: túlavé topánky Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu