Ležali tam pohodené tváre so všetkými možnými výrazmi, za nimi pohľady, čo nehovorili nič príjemné, len bodavý hmyz vyžierajúci moju dušu. Nahodila som na ne pár slov, čo ľudia povedia len v hneve a vy si ich zapamätáte aj keby ste najradšej zabudli. Ale hryzú vás. Presne tak ako vás bodá hmyz.
Odsunula som tam aj nepotrebné myšlienky na to , ako by som toto všetko nemusela prežívať. To vie azda každý, predstaviť si ako by ti bolo fakt že dobre ked je na umretie. Nie som žiadna hrdinka. Aj hrdinstvá som tam odhodila, radšej sklapnúť a nebojovať. Stratiť tvár a odvahu.
Pomaly som sa spoliehala na kútik každý deň. Smečovala som tam nepríjemné zážitky, hnilobné stavy, všetky tie sračky čo som už nezniesla v sebe a na nikom inom. Hádzala som ich tam v dávkach čo by zabili aj koňa, nekontrolovatelne som tam zahodila celé moje ja. Neostalo mi nič, absolútne nič. Pár písmenok, čo poskladalo pár slov a tie teraz píšem. Hlava nevinná telo nevinné. Ach, tolky zločin.
Pozriem sa ešte očkom do kútika, stojí tam kôš. A je už plný, treba ho vyprázdniť.






