Ako som zachraňovala vrabca...

A zbadala som ako vrabec zmätene naráža do skiel vstupného vestibulu, kde sa dvere otvárajú
a zatvárajú automaticky, možno podľa pohybu ľudí. Keď mohol vrabec vyletieť von, zrovna boli
zavreté, tak sa odrazil späť od skiel... A takto narážal a bolo mi ho ľúto.
Tak otvorila som dvere a pri nich čakala, nech sa nezavrú a mohol vyletieť... Lenže sa ma bál 
a lietal ešte zúfalejšie, až vletel do vyše metra vysokého koša na odpadky. Najprv lietal v koši,
v jeho vrchnej časti. Tak som ho rukou navigovala hore, von z koša. Nebolo v ňom veľa smetí.
Dobre, že som v hlbokom predklone nepadla dole hlavou doň, ako som veľmi chcela aby vyletel
von...Až zo spodku koša nemal inú možnosť, vyletel z neho. Vystresovaný vrabec i ja sme 
sa dočkali. Vyletel z koša, a hneď i von práve otvorenými dverami. Bol na slobode... Uľavilo sa mi.
 Len známa sa ma pýtala, čo som robila v tom koši, či mi doň niečo spadlo!? Aké bolo jej 
sklamanie, keď nie...
 Je potrebná taká priepasť medzi nami ľudmi?...