Dobrá psychóza?...

Schovám foťáčik pri obchode a zistím, zabudla som si rúšku?! Zavesila som mikinu na nos, to pôjde, a v lekárni si kúpim jednorázovú... Koľko zaplatím? Kto zarába na Covidíku?
 Ale v dobrej nálade vstúpim do lekárne s dodržaním dvojmetrového odstupu kde v rade predomnou nakupovala rodinka rómov...stojím, usmievam sa a zbadám otvorené jednorázové rúška vo vrecúšku v ich nákupnom vozíku. Jedno by mi mohla dať, pomyslím si... A mladá dievčina zachytila môj pohľad, pristúpila k nim, jedno rúško vytiahla a bez slov s úsmevom mi podala... Dáte mi? Spýtam sa potešene. Dala. Ďakujem. Rozumeli sme si bez ďalších slov...nič nechcela, nečakala a mne vtedy ani nenapadlo niečo jej dávať, okrem vďačného úsmevu, radosti ňou vyvolanú, i jej...
 Cestou z nákupu vidím suchý, krásne pokrútený list pohybujúci sa vetrom po asfalte...keď som si už už myslela, odfotím si ťa, vietor odfúkol...diaľkovým ovládaním?...
 Spolupatričnosť a láska vo mne ostali...