Keľová polievka...

Potom svoj záujem o mesto sme preorientovali na železničnú stanicu, už čiastočne zmáčaní,
Lebo veľmi sa rozpršalo. Bolo okolo obeda, a dostali sme chuť na polievku. Mali keľovú 
a kapustovú. Kamarát si dal keľovú, ja kapustovú. Keď bol obsluhovaný, pýtal si hustú,
zaplatil a spokojne si šiel sadnúť. Ale bola riedka! Kde je keľ a zemiaky? A šiel sa v hustých
výparoch váry bufetu stanice sťažovať... Konštatujem nepochopenie personálu s jeho vysokými 
nárokmi a keď si doplatil o niečo lepšiu kapustovú, šiel si znova sadnúť a jesť. Ešte teraz
sa smejem ako vtedy... Nezapadol do prostredia služieb staničného bufetu.
Všimlo si nás zopár okolosediacich a tiež sa pobavene smiali...čosi bolo počuť o spôsobe
varenia a korunu našej napokon dobrej nálade dala predavačka, keď ďalšiemu hladnému
povedala, je horúca! A dodala, Aby som Vám potom nemusela fúkať jazyk!
 Keď sú nepochopené úrovne, je to ťažké...