Pri obchode schovám foťáčik a zistím, zabudla som si rúšku! Zavesila som mikinu na nos...tak to pôjde, a v lekárni si kúpim jednorázovú. Koľko zaplatím? Kto zarába na Covidíku?
Ale v dobrej nálade vstúpim do lekárne s dodržaním dvojmetrového odstupu, kde v rade predo mnou nakupovala rodinka Rómov. Stojím, usmievam sa a zbadám otvorené vrecúško s jednorázovými rúškami v ich nákupnom vozíku. Jedno by mi mohla dať, pomyslím si. Dievčina zachytila môj pohľad,pristúpila k nim, jednu rúšku vybrala, a bez slov s úsmevom mi podala. Dávate mi? Spýtam sa potešene. Dala. Ďakujem. Rozumeli sme si bez ďalších slov... Nič nechcela, nečakala a mne vtedy ani nenapadlo niečo jej dávať, okrem vďačného úsmevu, radosti ňou vyvolanú, i jej radosti...
Cestou z nákupu vidím suchý krásne pokrútený javorový list pohybujúci sa s vetrom po asfalte... Keď som si už myslela, odfotografujem si ho, vietor ho odfúkol ďalej... Diaľkovým ovládaním?
Zamyslela som sa... My ľudia niektorí chceme prírodu príliš ovládať... Ale v podstate znie otázka, kto koho ovláda? Myslím, príroda, životné prostredie nás... Máme tie správne vedomosti, skúsenosti ako s ňou spolunažívať? Argument, veď taká je doba, aj iní to tak robia, neobstoja, je výhovorka... Bezhlavé vytínanie stromov, kríkov, zástavba ornej pôdy, lesov, lúk...ničenie prírodných biotopov...a tým i zdravia bez prirodzeného pohybu, stravy bez zbytočných chemikálií, radosti z učenia sa a rodinného života, bez ohovárania a rovnosti rodov, vzájomného zneužívania sa, smogu...
Kde sa skrýva to "diaľkové" ovládanie nás? V nás, v každom z nás, končí i začína... V sebapoznaní, poznaní svojich detí a genetiky, tradícií... Kritickom myslení pri rozhodovaní sa k svojim činom... Nech vhodne oživujeme, tvoríme, či ignorujeme tradície vo vzájomných dialógoch...
Spolupatričnosť a láska vo mne ostali :) Ami
