Pracovala v učtárni svojho otca a v roku 1940 sa vydala „Našimi reťazami boli od roku 1940 protižidovské zákony a našou ozbrojenou strážou gardisti. Otroctvo bolo čím ďalej, tým ťažšie, reťaze čoraz pevnejšie. Prvé, na čo gardisti siahli, boli židovské majetky. Vyklopili všetky zásuvky, vyprázdnili každú poličku a nazreli do každého vrecka. Ešte aj steny a nábytok preklepávali, či nie sú duté, či nenájdu nejakú tajnú skrýšu. Skrátka, obrátili celý dom hore nohami,“ hovorí o dravcoch v ľudskej podobe pani Klára.
Nasledovalo ponižovanie. Boli vykázaní zo zábavných podnikov a iných verejných miestností. Na uliciach bola označená strana, po ktorej smeli chodiť, aj to len v určitých hodinách. Židia nesmeli chodiť ani na trh. Vždy a všade museli nosiť na odeve žltú hviezdu ŽID. Pani Klára Chlamtáčová sa zo svojho trápenia spovedá v knižke s názvom Pramienok života. A hoci izraelská spisovateľka slovenského pôvodu Klára Chlamtáčová v rámci literárnej súťaže získala za dielo jednu z prestížnych cien, trvalo neuveriteľných štyridsať rokov, kým spomienková próza vyšla. Dotýka sa osobných spomienok na druhú svetovú vojnu.
Spomína si na manžela Ďurka, na výsluchy, zapáchajúcu väzenskú celu v Seredi. „Okno žiadne, iba na dverách je malý zamrežovaný otvor. Správali sa k nám surovo.“ Odtiaľ ich deportovali oboch do koncentrákov – Ďurka do Sachsenhausenu a Kláru do Terezína.
Transporty
Steny vagóna boli pokryté hrubou vrstvou ľadu. Na zastávkach ženy búchali na dvere vagóna a kričali o vodu, no nedostalo sa im odpovede. „Boli sme štvrtý deň vo vagóne a deti už ani neplakali. Boli príliš vyčerpané. Piaty deň sme konečne vystúpili z vagónov. Premrznuté a utrápené smädom a hladom. Boli sme rady, že sa už raz skončila tá strašná cesta,“ hovorí pani Klára. Videla, ako mladý dôstojník SS zúrivo kopal do mŕtvoly starej ženy. „Pred niekoľkými rokmi by bol možno dvoril jej dcére, alebo vedecky spolupracoval s jej synom. A teraz? Čo by tak asi povedal, keby sa ho spýtali, prečo to robí?“
Na bráne je nápis „ARBEIT MACHT FREI“ - práca oslobodzuje, typický slogan všetkých neskorších koncentračných táborov.
„Bolo 9 hodín ráno a bol Štedrý deň, keď náš vlak zastal v Terezíne. Dvere vagóna sa rozleteli a vonku nás vítali s krikom a nadávkami esesáci. Pred každým zo zadných vagónov, v ktorých cestovali starší ľudia, hádzali mŕtvoly na kopy. Nemci do nich kopali, akoby ich ešte aj v mŕtvom stave chceli donútiť, aby sa podriadili ich železnej disciplíne. Ledva sme sa držali na nohách. Malo nasledovať očkovanie a sprcha. Julka, žena z vagóna začala vykladať, počula vraj, že v táboroch nijaké kúpanie neexistuje, že tým len klamú väzňov. Postavia ich pod sprchy a pustia na nich otravný plyn,“ oživuje bolestné spomienky pani Klára.
Protižidovské zákony osudne zasiahli do ich života
„Útek pred deportáciou do Budapešti, internačné tábory a väzenia na rozličných miestach po obsadení Maďarska nemeckým vojskom v apríli 1944, návrat na Slovensko, krátky ilegálny pobyt v blízkosti rodiska a v Bratislave, znovu internácie v Seredi, odkiaľ manžela (pozn.: rabína Schlesingera, na jeho dome bola 24. 1. 2014 odhalená tabuľa židovským spoluobčanom) deportovali do Sachsenhausenu a mňa do Terezína, kde sa mi narodila dcérka.“
„Viete, keď sa dcérka narodila, bolo to v Terezíne, nedávali jej nejakú nádej na prežitie. A ak aj prežije, tak bude postihnutá. Chvalabohu, po príchode domov, vypiplali sme ju. Strava v gete bola nedostatočná. Starí a málo zdatní umierali rýchlo. Ženy nemohli mať pri sebe deti, iba tie ktoré kojili. Ja som nemala mlieko, a tak som po nociach chodila do vedľajšej miestnosti, kde boli vo fľašiach už odstredené mlieka a vzala som si ich pre svoju dcérku. To sa nedá ani slovami opísať, aké to bolo strašné.“
Nacisti jej zabili manžela. V Osvienčime ho zastrelili spolu s ďalšími dvomi Zlatomoravčanmi počas hladového pochodu.
To sa už blížila oslobodzujúca armáda. Nemci začali napochytro likvidovať tábor a väzňov nahnali do hladového pochodu, aký prišiel aj do Terezína. V piaty deň bez jedla a pitia sa už sotva vliekli. Kto nevládal ísť, toho cestou zastrelili. V šiesty deň ráno sa zjavili americkí vojaci na džípoch a ženy oslobodili. Dozvedeli sa od nich, že za nimi je aj transport chlapov a ponáhľali sa im na pomoc. Kým však došli, esesáci boli preč a nechali za sebou iba hromadu postrieľaných tiel. „Mal byť otcom malej Noninky, ktorú si tak vrúcne želal, šťastím a oporou pre nás obe. Neľudskí, podlí vrahovia mu siahli na život.“
Po návrate domov z koncentráku sa Klára s malou dcérkou usadili na majetku Kláriných rodičov v budove octárne. Klára sa druhý raz vydala - za Chlamtača. Z manželstva sa narodil Imrich. Imrichov otec tiež bol v Osvienčime, kde stratil manželku a tri deti. V roku 1964 odišla s rodinou do Izraela. Po polstoročí sa koncom júna tohto roku vrátila na pár dní
do svojho rodného mesta Zlatých Moraviec sprevádzaná synom Imrichom, ktorý je profesorom na univerzite v Trente a prezidentom Európskej aliancie pre inovácie, ani on na svoje mesto nikdy nezabudol a rád sa sem vracia.
Stretnutie po polstoročí
Deväťdesiattri ročná pani Klára Chlamtáčová prišla z Izraela po 50 rokoch na stretnutie s rovesníčkami z rodných Zlatých Moraviec s Helenou Sýkorovou, rod. Štrasserovou, Oľgou Orságovou, Karolínou Ružičkovou, rod. Szantovou. Stretnutia sa zúčastnil Imrichov spolužiak Juraj Šabík spolu s Jarom Jančom, pánom Lenártom, Pavlom Pečadným a Ľudovítom Chládekom, ktorý stojí s partiou nadšencov za touto a ďalšími aktivitami pripomínajúcimi židovských spoluobčanov.
Anna Mondočková
