PRÍPRAVA
Na literárny kurz som sa poctivo pripravovala. Čítala som odporúčané knihy, podľa možnosti v angličtine. (Dalo mi problém niektoré tituly získať, vycestovala som za nimi do Britského centra v Košiciach). Akurát Čakanie na Godota som si prečítala po slovensky (Aj po slovensky to bolo ťažké na pochopenie. Ešteže mám kamarátku slovenčinárku). Verše Dereka Walcotta boli jemné a zároveň presvedčivé. Edwin Morgan je iného razenia, ale má dobré básne, dokáže zachytiť okamih zážitku a nabiť ho erotikou, ale dokáže napísať aj drsné básne o Glasgowe. Z hry Johna McGratha som sa dozvedela o ťažkom živote škótskych horalov na začiatku minulého storočia. Prečítala som dva romány od Muriel Sparkovej. Dobre napísané, psychologické sondy do života dvoch žien, vyplýval mi z nich pesimizmus, presvedčenie o neodvratnosti osudu. Salman Rushdie vo svojich Polnočných deťoch prejavuje encyklopedické znalosti, musí mať úžasné IQ, a zároveň dokáže viesť strhujúcu dejovú líniu. Je predstaviteľom tzv. „magického realizmu.“
Viac by som vám o spomínaných, aj o iných autoroch a ich dielach napísala, keby som sa na kurze zúčastnila. Vlastne to mal byť kurz tvorivého písania, je mi za ním ľúto. Aj za spoločenským životom v kruhu mladých nadšencov z rôznych kútov sveta. Ktovie, či by som medzi nich zapadla? Ak aj nie, videla by som krásne historické mesto a cez víkendy si poobezerala kultúrne pamiatky a prírodné krásy.
HRADY
Cez prvý víkend som si pôvodne chcela obzrieť Edinburgh Castle. Namiesto toho som navštívila hrad Stará Ľubovňa. (Spišský hrad už poznám, bola som tam viackrát, s rodinou i s priateľmi zo zahraničia. Je majestátny). Ľubovniansky hrad sa veľkosťou zaiste tomu škótskemu nevyrovná, ale s prehliadkou sme boli ja s manželom plus kopa ďalších turistov veľmi spokojní. Mladučká sprievodkyňa v dlhých stredovekých šatách si šla srdce vypľuť od ochoty. Navštívili sme nádvoria, bašty, podzemné kazematy, zdatnejší mohli vystúpiť na vežu, mali sme šťastie a vystihli sme pôsobivú sokoliarsku show na prvom nádvorí, manžel sa dal odfotiť s orlom stepným na ruke. Ukážku šermiarskeho umenia v stredovekom vojenskom tábore sme prepásli kvôli neskorému obedu a nedostatku času. Kto chcel, mohol sa poprechádzať v lesoparku. V podhradí na lúke sa nachádza dobre udržiavaný skanzen ľudovej architektúry. Z prírodného prameňa sme si nabrali chutnú minerálku. Naozaj tam bolo čo robiť po celý deň. Pôvodne sme sa chceli ísť ešte vykúpať do Vrbova pri Kežmarku, alebo do Ružbách. Kúpanie sme už vôbec nestihli. Náš pôvodný plán by si vyžadoval dvojdňový výlet.
NESSIE A MARIENKA
Cez druhý víkend v Škótsku som plánovala výlet na Škótsku vysočinu alebo k jazeru Loch Ness. Namiesto toho som včera zašla do Tatier a k Štrbskému plesu. Škóti majú Lochnesskú obludu, my vzácnu rybu síh marénu. „Nessie“ by som pri Štrbskom plese nevidela na sto percent, pri Loch Ness na deväťdesiatdeväť percent. Obludu nežne nazývajú „Nessie“. Ja by som našu vzácnu rybku, marénu, nazvala „Marienka.“ Marienka Tatranská. Prepáčte všetky Marienky Tatranské, dievčiny a ženy, ak náhodou existujete. Naša Marienka má na rozdiel od Nessie aj sestričky. Výlet to bol naozaj pekný. Krásne počasie, kopec turistov, takmer sme sa do zubačky nepomestili. Chodila som okolo jazera, pozorovala člnkujúcich sa ľudí, nakúkala do vody, či nezazriem ryby. Nejaké som videla. Ale nevedno, či to boli Marienky, plotice alebo ostrieže. Na šťuky vyzerali primalé a predpokladám, že Marienka žije vo väčších hĺbkach, niekde uprostred jazera, lebo miluje čistú vodu. Hladina jazera bola chvíľami sčerená, ale keď nefúkal vietor a nebolo člnkov, bola nádherná hladučká a priezračná ako sklo. Dookola lesy a tatranské štíty. Voňavý pokoj.
Škoda, že som sa nedostala do Škótska. Namiesto hektického života v kruhu mladých umelcov v Edinburgu si žijem svoj všedný život na Spiši. Namiesto Edinburského hradu som bola na Ľubovnianskom a namiesto jazera Loch Ness som navštívila Štrbské pleso. Možno o rok vám napíšem zo Škótska.
