Celkom bodrá na duchu sa poobliekala, chcela rýchle, ale dosiahla akurát tempo nadopovaného slimáka vracajúceho sa nadránom z návštevy u lienky. Jej ďalšie prípravy spočívali v hľadaní kartičky poistenca, česaní, raňajkovaní, nájdení kartičky poistenca pod hŕbou časopisov na chladničke a príprave životne dôležitých prostriedkov proti nude, lebo človek nikdy nevie, ako sa to dnes, v 21. storočí, v čakárni vyvŕbi, koľko pacientov tam bude (spomenula si na obľúbenú anglickú vetu svojej kamošky, zanietenej učiteľky angličtiny: „A patient must be patient. Pacient musí byť trpezlivý", lebo v angline slovko „patient" znamená ako podstatné meno „pacient" a ako prídavné meno „trpezlivý". No a čakáreň, chválila sa jej raz svojimi vedomosťami Zita, sa povie „out-patients´department", čiže oddelenie pre pacientov zvonku), obrnila sa teda trpezlivosťou a do tašky si pribalila krížovky, sudoku, Rubikovu kocku, zábavné časopisy a tisícstranový román Johna Galsworthyho Forsytovská sága, ktorý si túžila po rokoch opäť prečítať. Pri Galsworthym trochu váhala, pretože román bol objemný a aj vážil takmer dve kilá, ale pre istotu si ho napokon vzala.Čakáreň pripomínala preplnený vagón tretej triedy osobného vlaku do Žiliny. Ak vezmeme do úvahy počet čakajúcich pacientov (niečo vyše troch desiatok), musíme reálne podotknúť, že miest na sedenie bolo pomerne málo. Ušlo sa jej celkom šikovné miestečko na státie pri okne. Šikovným pohybom vybrala z kabelky zábavný časopis a začítala sa do zaujímavého článku, pričom nepostrehla rozruch pri dverách do ambulancie, kde sestrička pozbierala od pacientov kartičky a rozdala im poradové čísla, aj to len tým s najmocnejšími lakťami, ktorí boli zhrčení tesne pri dverách. Keď si Eva po chvíľke všimla, že sa jej susedka víťazoslávne oháňa číslom 29, uvedomila si, že niečo premeškala. „Prepáčte", opýtala sa nesmelo dvadsaťdeviatky, „kde ste zohnali to číslo?" Dvadsaťdevina na ňu pozrela napoly posmešne, napoly ľútostivo a precedila pomedzi zuby: „Sestra." Začala sa predierať k dverám s úmyslom vypýtať si číslo, ale nebolo to možné, lebo dvaja starší páni, v civilnom živote zaiste príslušníci ochranky alebo zápasníci ťažkej váhy jej zakaždým zablokovali cestu a ešte sa na ňu aj osopili: „Kam sa tlačíte, baba jedna? Neviete počkať na poradie?" Rezignovane sa chcela vrátiť na svoje miesto pri okne, ale už bolo obsadené. Ocitla sa sprešovaná uprostred čakárne. Asi po dvadsiatich minútach, keď už zo seba stihla vypotiť všetky dnešné aj včerajšie nápoje, k nej z diaľky doľahli vzrušené hlasy, plné nádeje: „Prišiel doktor!" Po chvíli sa z hlasov vytratilo nadšenie: „Ale najprv berie zboku." „Ako to, zboku?" naivne sa opýtala tučného, dôveryhodne vyzerajúceho pána s inteligentnou plešinkou na hlave a silnými okuliarmi na nose. Obrátil sa k nej natoľko, nakoľko mu to korpulentná postava a preplnená čakáreň dovoľovali a láskavo je sýtym barytónom vysvetlil, že zboku sa kedysi brali „protekční", dnes však ľudia, ktorí sa objednali telefonicky s prísľubom, že za prednostné vyšetrenie radi priplatia. Prax je taká, vysvetľoval ochotne tučný pán, že do deviatej doktor berie prednostných pacientov, ale keďže dnes prišiel pán doktor o pol desiatej, doba čakania sa môže všetkým zaujímavo predĺžiť. Rezignovane vzdychla a vybrala z tašky Galsworthyho. Začala čítať, ale svetlo bolo slabé, vzduch vydýchaný a ponad plece jej ktosi hlasno odfukoval. Vtom sa jej prihovoril známy hlas: „Ahoj, Eva! Dávno sme sa nevideli! Tak už aj na teba to prišlo?" Vysvitlo, že to vraví bývalá spolužiačka, kedysi vychýrená krásavica, dnes tukom pekne zaobalená guľôčka. Eva jej slušne odpovedala, chcela pokračovať, ale spolužiačka bola rýchlejšia a guľometnou rýchlosťou ju začala zahŕňať svojimi zdravotnými a osobnými problémami. Keď pospomínala choroby svoje aj celého príbuzenstva, farbisto jej vykreslila históriu svojho rozvodu a bola by veselo pokračovala, keď vtom v dave vzrušene zašumelo: „Už vošli dnu prví traja!" Pán s plešinkou ochotne vysvetlil, že to ešte nič neznamená, lebo za dverami je ešte jedna menšia čakáreň, a že kým doktor vyšetrí tých troch, Hornádom pretečie veľa vody. Medzitým zoberie zboku ešte dvoch známych, pri tom zmätku sa to stratí. Spolužiačka zrazu prejavila o ňu záujem: „A ty ako, Eva? Ešte to ťaháš s Ondrom? Neomrzel ťa?" Rozprávať o svojom živote zvedavej a klebetnej spolužiačke pred tridsiatimi svedkami bolo zaiste to posledné, čo sa v tej chvíli Eve chcelo. Ale bolo potrebné odbiť ju slušne. Aspoň spočiatku. Na pomoc jej prišiel plešatý pánko: „Ahá!" prerušil mlčanie. „Už vyšiel prvý! Ide zrejme na rὄntgen." Dav sa vzrušene pohol. Ktosi sa ozval: „Nemohli by ste tam otvoriť okno? Asi odpadnem!" „V žiadnom prípade!" oponoval tomu hlasu iný, energickejší hlas: „Som prechladnutý a neznášam prievan. Veď dvere do chodby sú otvorené! Chcete, aby som schytal zápal pľúc?"
Situácia v čakárni sa obrátila k lepšiemu, keď sa dostalo na rad číslo desať. Zdalo sa, že tempo vyšetrovania sa zrýchlilo. A naozaj, o dvanástej už malo ísť číslo dvadsať. Vtom sa objavila sestrička a zahlásila: „Od dvanástej do jednej máme s pánom doktorom obednú prestávku." Popoludní berieme čísla podľa poradia." Eve sa podarilo pretlačiť k dverám ordinácie. „Sestrička," prosím si číslo", ozvala sa. „Teraz?" cynicky sa opýtala sestra. „Dnes sa už na rad nedostanete. „Ale ako to?" odvážila sa oponovať. Proti váhe sestričkiných argumentov a presile hlasov v čakárni však nič nezmohla. Sestra jej vysvetlila, že číslo si mala vziať ráno. Ostatní pacienti vykrikovali, že sem došli jeden už o šiestej, druhý o piatej, tretí, vetchý starček, chcel tiež niečo povedať, ale tučná spolužiačka ho pritlačila bokom k radiátoru.
Eva sa teda pobrala domov, so slzami na krajíčku, nohy si takmer necítila a kríže ju príšerne boleli. Pocítila naliehavú potrebu ľahnúť si na gauč, obložiť sa vankúšikmi, pustiť si telku a nechať sa donekonečna čičíkať sladkými filmami, ktoré mali so životom asi tak málo spoločného, ako vrabec s počítačom.
