Na popolcovú stredu sa pre väčšinu kresťanského sveta začína obdobie pôstu. To pre Miláno neplatí. Práve v tom čase tu štartujú štyri dni trvajúce veselé karnevalové slávnosti. Niežeby Milánčania boli dajakí neznabohovia alebo rebeli. Práve naopak, za túto starú kresťanskú tradíciu vraj môže patrón mesta, biskup sv. Ambróz. Už v 4. storočí bol milánsky karneval rovnako vyhlásený ako ten benátsky. Legenda hovorí, že sv. Amróz, ktorý bol na púti a meškal s návratom do mesta, požiadal svojich veriacich, aby naňho s oslavami počkali, a tak sa karneval predĺžil o štyri dni.
Pravda je však úplne inde. Ambroziánska liturgia, ktorá sa dodnes dodržiava v Miláne, je oveľa staršia ako rímska, ktorou sa riadi väčšina západnej Cirkvi. Rozdiel medzi dobou trvania fašiangu vychádza z odlišného rátania dní pôstu predchádzajúcich veľkonočnému štvordniu. Keď rímskokatolícka cirkev prijala jednotnú liturgiu, Miláno si šlo ďalej svojou cestou. Ambroziánsky rítus prežil krivé pohľady a nepriateľské nálady Karola Veľkého aj liturgické reformy cirkevných koncilov. A tak je v Miláne namiesto popolcovej nedele, popolcový pondelok. Obrad udeľovania popolca sa však zvykne konať už na vigíliu, teda po nedeľnej bohoslužbe. Počas pôstneho obdobia sa v piatok neslúžia sväté omše.
Milánska liturgia má ale aj ďalšie zvláštnosti. Oproti kratšiemu pôstnemu obdobiu má dlhší advent, ktorý trvá šesť týždňov. Líši sa aj liturgia bohoslužby, napr. modlitba Agnus Dei sa recituje len pri omši za zomrelých, znak pokoja si veriaci vymieňajú pred prípravou obetnych darov, obrad lámania chleba predchádza modlitbe Otče náš. Namiesto fialovej, ktorá je farbou pokánia, si kňazi v milánskej arcidiecéze obliekajú rúcha zvláštnej farby „morello“. Dokonca aj zvony na kostolných vežiach majú v Miláne osobitý zvuk. Môže za to špeciálny systém kolies, na ktorých sú zvony upevnené. A kto by sa domnieval, že tieto „výstrednosti“ sa týkajú iba hŕstky veriacich, je na omyle. Milánska arcidiecéza je jednou z najväčších na svete. Zahŕňa viac ako tisíc farností a počet jej ovečiek presahuje päť miliónov.
Symbolom Milána je socha Nanebovzatej Panny Márie na najvyššej veži milánskeho dómu, ktorú nikto nenazve inak ako „madonnina“, v dialekte „madunina“. Toto láskavé pomenovanie už samo vypovedá o vzťahu obyvateľov k svojej ochrankyni. Aj populárna ľudová odrhovačka sa začína slovami: „Ó, moja pekná madonnina, ty, čo žiariš do ďiaľky, celá v zlate a maličká, dominuješ Milánu.“ A aby mala socha z veže katedrály čo najlepší rozhľad, nijaká budova v meste ju nesmela zatieniť.
Toto pravidlo sa začiatkom 30-tych rokoch minulého storočia stalo oficálnym mestským nariadením. Naoko nezmyselná norma mala svoje logické odôvodnenie, ktoré súviselo s nestabilnosťou podložia pre prítomnosť vysokej podzemnej vody. Preto sa stavitelia výškových budov museli podriadiť a svoje projekty prispôsobiť výškovému limitu 108,5 metra. Milánska „eiffelovka“ Torre Littoria (dnes Torre Branca), ktorú postavili v roku 1933, sa zastavila na 100 metroch. Prvý mrakodrap Torre Velasca s 26 poschodiami z roku 1957 má o šesť metrov viac.
S prudkým hospodárskym rastom Lombardie a pokrokom v oblasti stavebníctva však nariadenie začalo robiť vrásky na čele mnohým architektom aj pánom na radnici. Tradícia bola priveľmi zakorenená a jej zrušenie by sa stretlo s odporom najmä u vplyvných cirkevných predstaviteľov. Na druhej strane však Miláno nemohlo zaostať za svetom.
Prvá stavba, ktorá porušila pravidlo, bol v roku 1955 mrakodap Torre Breda. S 31 poschodiami sa stal symbolom luxusu. Nachádzali sa tu komfortné kancelárie a byty s liatinovými vyhrievanými vaňami, americkými kuchyňami a pneumatickým doručovaním pošty. Budova mala vyše 116 metrov a bolo zrejmé, že čoskoro po nej vyrastú v meste ďalšie, ešte vyššie.
Keď Torre Breda stúpala do výšky, navrhol architekt Giò Ponti (autor Torre Branca) spolu s ďalšími kolegami projekt impozantného mrakodrapu pre firmu Pirelli. Tentoraz sa už nemienil riadiť zastaralými nariadeniami a stavbu si vydupal. Miláno tak malo konečne prvý mrakodrap svetových rozmerov. Budova s 31 nadzemnými, dvoma podzemnými poschodiami a výškou 127 metrov bola v tom čase druhou najvyššou v Európe a jedenástou najvyššou na svete. Ale čo madonnina?
Aby sa vlk nažral a aj ovca ostala celá, našlo vedenie mesta spolu s cirkevnými predstaviteľmi šalamúnske riešenie. Na strechu mrakodrapu bez zbytočných ceremónií umiestnili zmenšenú kópiu sochy. Madonnina tak mohla naďalej nerušene sledovať a ochraňovať svoje mesto. Toto riešenie vydržalo pomerne dlho, až do roku 2010, keď prvenstvo medzi milánskymi mrakodrapmi prevzal Palác Lombardia (161,3 metra), sídlo vedenia regiónu. A tak sa na strechu budovy opäť montovala madonnina, tentoraz so všetkou parádou. Ani na tejto adrese jej ale trvalý pobyt dlho nevydržal a koncom roku 2015 zakotvila na budove spoločnosti Allianz, takmer 250 metrov vysokom mrakodrape architekta Aratu Isozakiho.
Sošku patrónky Milána nemá budova UniCredit na Piazza Gae Aulenti, ktorá dosahuje výšku 231 metrov. Mrakodrap však v skutočnosti meria „len“ 152 metrov, zvyšných 79 metrov tvorí pompézna veža.
Dnes má Miláno štyri sochy svojej ochrankyne. Osemdesiatpäť centimetrov vysoké klony umiestnené na najvyšších budovách sú otočené smerom k milánskemu dómu a so svojim originálom udržiavajú očný kontakt.
Tretie pravidlo je nepísané a ,narozdiel od prvých dvoch, je novšieho dáta. Týka sa štrajkov, konkrétne tých v metskej hromadnej doprave. Štrajky v Taliansku sú kapitola sama o sebe. Organizujú ich jednotlivé odborové organizácie, ktorých sú desiatky, a tak nikto dopredu netuší, ako veľmi štrajk ochromí ten-ktorý rezort. Najviac praktických problémov spôsobujú asi stávky v doprave. V Miláne si s tým ťažkú hlavu robiť nemusíte. Kým v hlavnom meste Talianska len v minulom roku štrajkovali dopravci takmer každé dva týždne, v metropole Lombardie frčí doprava ďalej akoby sa nechumelilo. Štrajk-neštrajk autobusy, električky aj linky metra premávajú ako po iné dni. Môže sa stať, že jeden-dva spoje vynechajú, ale pri hustých intervaloch to nie je veľký problém. Na štrajku sa pravidelne zúčastňuje len najnovšia štvrtá linka metra, tzv. „lilla“ (bledofialová). Je to trochu paradox, keďže je plne automatizovaná a jazdia na nej najmodernejšie vozne bez šoféra. Turistami najviac využívaná „červená“ premáva bez obmedzení.
