Jedným z najnavštevovanejších miest celého Apenínskeho polostrova je milánske Cenacolo pri dominikánskom Kostole Santa Maria delle Grazie, ktoré uchováva jedno z najznámejších diel Leonarda da Vinciho, Poslednú večeru. Realizácie svetoznámej nástennej maľby zobrazujúca Krista s jeho apoštolmi trvala umelcovi štyri roky. Leonardo bol známy svojou precíznosťou až posadnutosťou po dokonalosti, nebola to ale náročnosť diela, ktorá mu zabrala toľko času. V refektári kláštora strávil neraz celé dni, no inokedy len dobehol, poopravil pár ťahov a odišiel. Jeho myseľ totiž zamestnával iný, dôležitejší projekt – jazdecká socha.
Poviete si, je tam toho, sochy koní stoja na každom druhom námestí, pre Leonarda to musela byť hračka. Toto dielo však malo predčiť a zatieniť všetky, ktoré boli dovtedy vytvorené. Malo ísť o gigantickú bronzovú sochu vysokú takmer desať metrov, dokonalú svojim spracovaním. Odliata mala byť v celku, čo bola nesmierna výzva vzhľadom na vtedajšie technologické možnosti. Išlo o zákazku od Ludovica Mora. Monument mal byť poctou jeho otcovi Francescovi Sforzovi a mal stáť na námestí pred milánskym hradom.
Hoci Moro chcel, aby socha stelesňovala jazdca na koni, Leonardo sa osobitne venoval zobrazeniu zvieraťa. Navštevoval najlepšie stajne, študoval anatómiu, hľadal najlepšiu pózu, pri ktorej vyniknú svaly a šľachy. Z množstva zachovaných náčrtov vyplýva, že najskôr chcel vytvoriť sochu koňa, ktorý sa stavia na zadné. Vzhľadom na problémy so stabilitou tak mohutného diela však od tejto myšlienky neskôr upustil.
Roku 1491 pri príležitosti svadby Anny Márie Sforza s Alfonsom I. d´Este predstavil hlinený model svojej veľkolepej sochy. Keď ju vystavili na verejnosti, vzbudila veľký rozruch a obdiv. Socha merala takmer osem metrov. Stačilo len pokryť ju bronzom a dielo by bolo hotové. Vraví sa však, že 100 ton bronzu určených na monument do Milána nikdy nedorazili. Kvôli schyľujúcej sa vojne s Francúzmi boli na poslednú chvíľu použité na výrobu zbraní.
Táto verzia je pre imidž da Vinciho priaznivejšia, nie je však úplne pravdivá. Hoci musel Miláno opustiť a gigantický hlinený kôň padol za obeť nepriateľským vojakom, ktorý si z neho urobili terč, Leonardo vedel, že dokončenie diela bolo technologicky takmer nemožné.
Najväčším problémom bolo odliatie sochy v jednom kuse, s výnimkou chvosta. Zliatina totiž musela mať konštatnú teplotu počas celého procesu. Ťažkosti spôsobovala aj hmotnosť celého monumentu. Hoci sa snažil minimalizovať vrstvu bronzu potrebnú na pokrytie sochy pri zachovaní všetkých detailov, dielo by bolo stále príliš ťažké. Leonardo študoval dve možnosti ako odliatok zhotoviť, a to vo vertikálnej aj horizontálnej polohe. Ani jedna však nebola ideálna. Aj keď bol Leonardo žiakom Verrocchia, jedného z najlepších odlievačov tej doby, nevedel sa pohnúť z miesta. Zo zápiskov, ktoré sa zachovali, je zrejmé, že myšlienka na pompéznu jazdeckú sochu ho prenasledovala ešte dlhé roky.
A nielen jeho. Štyristopäťdesiat rokov od da Vinciho smrti si myšlienku jeho nedokončeného diela vzal k srdcu milovník umenia a bývalý pilot amerického letectva Charles Dent. Rozhodol sa, že na počesť renesančného génia sochu dokončí. Vyhlásil verejnú zbierku, ktorá po dlhých 15 rokoch vyniesla 2,5 milióna dolárov. Vyhľadal najlepších odborníkov na Leonardovo dielo, ktorí mali skompletizovať zachovalé umelcové náčrty. Zámer bol naozaj ušľachtilý – vytvoriť monumentálnu sochu ako dar mestu Miláno. Žiaľ, ani Charles Dent sa nedočkal realizácie svojho projektu. Zomrel roku 1994.
Do tretice všetko dobré, vraví sa. Na scénu totiž vstúpil Frederik Meijer, majiteľ siete supermarketov, ktorý nad dielom prevazal patronát a doplnil chýbajúce financie. Realizáciou sochy poveril newyorskú sochárku japonského pôvodu Ninu Akamu. V jej dielni vznikli tri sochy - jedna bola určená pre Miláno, druhá do michiganského parku v Gran Rapids, v ktorom Meijer zhromaždil kópie diel najznámejších moderných svetových sochárov, a tretia, v „miniatúrnej“ mierke cez dva metre, putovala do umelcovho rodiska pri Florencii.
A tak konečne roku 1999, 480 rokov po smrti Leonarda da Vinciho, dostalo Miláno svoj bronzový kolos. Treba poznamenať, že monument nie je verným spracovaním Leonardových skíc. Takisto bolo odliate v siedmich kusoch, ktoré boli následne zvarené. No napriek tomu ide o veľkolepé dielo, donedávna najväčšiu sochu koňa na svete.
Napokon sa všetko dobre skončilo, mohli by si vydýchnuť da Vinciho fanúšikovia. Zdá sa však, že nad Leonardovym koňom sa vznáša akási temná kliatba. Keď dielo konečne dorazilo do Milána, rozpútala sa ohnivá diskusia, kam ho vlastne umiestniť. Logicky sa ponúkalo riešenie, postaviť sochu pred Castello Sforzesco, kde mala historicky spočinúť podľa želania jej objednávateľa. Napokon však zodpovední radniční páni dospeli k absurdnému rozhodnutiu. Kôň poputuje pred dostihovú dráhu.
A tak kým kolosálna socha v americkom parku pritiahla len v roku 2017 vyše dva milióny turistov, jej milánska dvojička napriek svojim monumentálnym rozmerom uniká pozornosti turistov a návštevníkov lombardskej metropoly. Dokonca mnohí Milánčania ani len netušia o jej existencii. Jazdecký komplex má najlepšie roky za sebou a socha s pohnutou históriou tu pôsobí majstátne a zároveň nakonečne smutne. Už dlhé roky sa nadšenci pre Leonardovo dielo, historici a umelci snažia o jej preloženie na dôstojnejšie a v rámci historického kontextu adekvátnejšie miesto. Na budúci rok si pripomenieme 500 rokov od smrti výnimočného renesančného umelca. Možno sa aj Leonardovmu koňovi konečne začne blýskať na lepšie časy.
Ak by ste sa rozhodli pozrieť si unikátnu sochu na vlastné oči, nachádza sa v štvrti San Siro, blízko známeho futbalového štadiónu. Vystúpite na zastávke „Ippodromo“ fialovej linky metra a vydáte sa stále rovno pozdĺž múra zdobeného graffti (ide mimochodom o najdlhší „murales“ v Európe), ktorý vás dovedie priamo pred dostihový areál.
