„Bol som vždy ten druhý,“ hovoril Borsellino položartom, keď sa ho pýtali na vzťah k dlhoročnému priateľovi a kolegovi Giovanni Falconemu. Po atentáte pri Capaci 23. mája 1992 však tieto slová nadobudli tragický význam. Smrť Paola Borsellina nemožno nazvať inak než ohlásenou vraždou.
Pár minút pred piatou hodinou popoludní 19. júla 1992 fiat 126 so 100-kilovou náložou trinitrotoluénu explodoval na Via D´Amelio v rezidenčnej štvrti Palerma pred domom, v ktorom bývala matka sudcu Borsellina. Výbuch rozmetal trosky vozidla do vzdialenosti sto metrov, vyrazil okenné tabule a hustý čierny dym na chvíľu zahalil celú ulicu. Obyvatelia okolostojacich domov si mysleli, že explodovalo plynové potrubie. Keď sa však prach usadil, naskytol sa im desivý pohľad. Na ulici práve prišiel o život Paolo Borsellino a piati členovia jeho ochranky – Agostino Catalano, Vincenzo Li Muli, Walter Eddie Cosina, Claudio Traina a Emmanuela Loi, prvá žena-ochrankárka a prvá policajtka, ktorá zahynula pri výkone služby. Jediným preživším, aj keď ťažko zraneným, bol Antonino Vullo. Päťdesiatsedem dní po masakre pri Capaci sa Cosa nostra demonštratívnym spôsobom zbavila ďalšieho nepriateľa.
V podzemí justičného paláca v Palerme sú dve malé miestnosti s písacími stolmi. Na jednom z nich je pár drevených kačiek. Zbieral ich Giovanni Falcone. Borsellino mu ich často ukýval po zásuvkách a na ich mieste nechával vtipné odkazy, ako: „Keď chceš ešte vidieť svoju kačku živú, musíš mi dať 5.000 lír.“ Ohromne sa na tom obaja zabávali. Tu spolu pracovali a všetko ostalo rovnaké, ako pred rokmi, akoby si dvaja kolegovia len odbehli na kávu. Giovanni Paparcuri, ktorý miestnosť obnovil do pôvodného stavu a dnes tu sprevádza návštevníkov, nechce, aby sa toto miesto nazývalo múzeom. Ani aby sa na sudcov, pre ktorých pracoval, spomínalo pre to, ako zomreli. „Chcem, aby sa na nich spomínalo pre to, čo urobili,“ hovorí. Sám prežil atentát na Rocca Chinniciho, ktorému robil šoféra. Neskôr si ho Falcone s Borsellinom vzali k sebe, keďže sa ako jeden z mála rozumel počítačom.
Medzi exponátmi je aj kožená aktovka a kabát. Boli súčasťou tzv. sady na prežitie, ktorú poslalo ministerstvo najexponovanejším pracovníkom spravodlivosti. Aktovka mala byť vystužená kovovou platňou a baloniak mal nepriestreľnú podšívku. Falcone svoj plášť odniesol na strelnicu, aby preveril jeho funkčnosť. Prvé strely podšívku prerazili. Aktovku sa mu už rozoberať nechcelo, ale namiesto kovovej platne už na prvý pohľad ukrýva len kus tuhšieho papiera.
Zataľ čo členovia mafie, vrahovia a vydierači behali po slobode, večerali v reštauráciách, utrácali v butikoch a vozili sa v drahých autách, tí, čo ich prenasledovali, žili v takmer väzenskom režime pod policajnou ochrankou. Falcone a Borsellino aj s rodinami boli kvôli hrozbe bezprostredných útokov pred maxiprocesom izolovaní na ostrove Asinara. Keď ich exil skončil, ministerstvo im poslalo mastný účet za pobyt. Vraj nešlo o oficiálnu misiu. Lucia, najstaršia Borsellinova dcéra, ktorá mala v tom čase 15 rokov, počas pobytu úplne prestala jesť až schudla na necelých 30 kg.
„Zomriem, keď ostatní rozhodnú, že zomriem,“ povedal krátko pred atentátom Paolo Borsellino. Zámerne nehovoril, len o mafii, pretože nebola jediná, ktorá si objednala jeho vraždu. Po atentáte pri Capaci dostal Borsellino 57 dní na to, aby sám dokončil spoločné dielo. Ani jeden z nich nepremrhal. Vstával vždy o piatej ráno a pracoval do neskorej noci. Nevzal si ani jeden deň voľna. Neodcestoval z mesta a z krajiny, ako mu mnohí radili. Vyšetrovatelia, prokuratúra, politici, štát mali 26 rokov na to, aby odhalili celú pravdu o pozadí hrozných zločinov, ktoré pripravili o život dvoch sudcov, Falconeho manželku a deväť členov ochranky. Ešte dnes je tu priveľa otázok bez jasných odpovedí.
Dvadsaťšesť rokov od atentátu na Via d´Amelio prokuratúra v Caltanisetta obvinila troch policajtov z marenia vyšetrovania a zahladzovania stôp. Vražda sudcu Borsellina sa do talianskej histórie zapísala ako jeden z najmanipulovanejších a najzahmlievanejších prípadov. Nikto dodnes netuší, kam zmizol červený zápisník, ktorý nosil sudca vždy pri sebe a ktorý mal v osudný deň vo svojej aktovke. Agenda s telefónnymi číslami, dokumenty, dokonca aj plavky, ktoré si ešte mokré vložil do tašky, boli po mesiaci odovzdané jeho rodine. Keď sa dcéra Lucia spýtala na osud červeného zápisníka, pretože na vlastné oči videla, ako si ho otec berie so sebou, obvinil ju hlavný vyšetrovateľ Arnaldo la Barbera z hystérie a jej matke odporučil dať dievča vyšetriť psychiatrom. Na záberoch z miesta atentátu, ako sa neskôr ukázalo, je vidno jedného z karabinierov, ako sa vzdaľuje s aktovkou v ruke. Zakrátko na to sa však taška znovu objavila na mieste výbuchu. Pravda o osude zápisníka sa za dlhé roky stráca pod nánosom lží, poloprávd a legiend. Záhadou ostáva aj to, prečo nebol Borsellino za 57 dní od masakry pri Capaci pozvaný vypovedať, hoci ako sám viackrát vyhlásil, mal dôležité fakty, ktoré by mohli pomôcť pri vyšetrovaní Falconeho smrti. A možno aj zabrániť atentátu, ktorý ho stál život.
Na základe falošných svedectiev, ktoré nikto nepreveroval, výpovedí, ktoré si od začiatku protirečili, verzií, ktoré sa menili a aj tak stále nesedeli, skončili vo väzení nevinní a nasadení ľudia. Arnaldo la Barbera, ktorý sa ešte stihol zapísať do histórie drastickým zásahom voči manifestantom proti summitu G8 v Janove, zomrel skôr, než mohol byť postavený pred súd.
Pár dní pred svojou smrťou zavolal Paolo Borsellino kňazovi z Farnosti sv. Lucie, aby prišiel do jeho kancelárie a vyspovedal ho. „Môžeme sa vidieť v nedeľu pred omšou,“ namietal don Cesare. „Neviem, či mám toľko času,“ odpovedal mu sudca. 13. júla dorazila do Palerma zásielka trinitrotoluénu určená na atentát na Via d´Amelio
Keď si minulý rok celé Taliansko pripomenulo 25. výročie atentátu pri Capaci, pri ktoromj zomrel Giovanni Falcone, uctilo si zároveň pamiatku Paola Borsellina, hoci ten svojho priateľa prežil o 57 dní. V deň jeho úmrtia zaradila televízia len jeden doku-film na menej významnom kanáli. Možno preto, že Borsellino bol vždy "ten druhý". Ale skôr preto, že v deň, keď zavraždili Falconeho, bol už aj on prakticky mŕtvy.
