Sú to len fragmenty. To, čo sa stalo v srdci Talianska, čo sa stalo miestnym ľuďom, zvyknutým na tvrdý život, nemožno vtesnať do pár viet. Len fragmenty, ako kusy trosiek, ktoré sú ešte všade, kam sa pozriete. Po roku sa sem vracia život. Srdce krajiny predsa nemôže skončiť umlčané v prachu.
Prvé odhady hovorili len o významných materiálnych škodách. Vzhľadom na riedku osídlenosť obete na životoch nemali byť veľké. Ako veľmi sa mýlili. Leto bolo v plnom prúde a domy, ktoré počas celého roka zívajú prázdnotou, boli plné dovolenkárov. Starí usadlíci sa tešili zo svojich vnúčat, ktoré k nim zavítali na prázdniny. Amatrice sa pripravovala na každoročnú vyhlásenú slávnosť miestnej špeciality „pasta all´Amatriciana“.
Zemetrasenie prišlo ako zlodej v noci a udrelo neskutočnou silou. Dve minúty a všetko, čo predtým malo zmysel, sa obrátilo naruby. Starí rodičia predsa majú svoje vnúčatá rozmaznávať, a nie vyhrabávať spod ruín...
Obrazy z miesta nešťastia boli tragické, príbehy ľudí trhali srdce. Bolo tam utrpenie, únava, smútok, ale veľmi málo sĺz a nijaká sebaľútosť. „Vďaka Bohu, sme živí. Chceme sa vrátiť. Tu je náš domov,“ bolo počuť najčastejšie. Väčšina z nich predtým chovala dobytok a vyrábala preslávené údeniny, ďalší pestovali najlepšiu šošovicu na celom polostrove, ostatní prevádzkovali reštaurácie alebo malé hotely. Boli odhodlaní pustiť sa do toho znova.
Ako to už býva, prichádzali aj správy o ľudských hyenách, ktoré vykrádali polorozpadnuté domy. O nákupcoch dobytka, ktorí zneužili beznádejnú situáciu tunajších chovateľov a skupovali ich zvieratá za smiešny peniaz. O organizátoroch falošných zbierok.
Začiatkom októbra navštívil nečakane oblasť postihnutú zemetrasením pápež František. Bez sprievodu, súkromne a len na otočku. Pre všetkých to bolo ohromným povzbudením. O pár týždňov na to sa zem triasla znovu. Ešte silnejšie. Zrútili sa aj domy, ktoré otrasom zatiaľ odolávali. Na miestnom pohorí sa otvorila trhlina dlhá stovky metrov. Začiatkom nového roka prišla snehová kalamita a nasledovalo ďalšie mohutné zemetrasenie.
Dodnes seizmológovia zaznamenali takmer sedemdesiat tisíc otrasov. O strechu nad hlavou prišlo 17-tisíc ľudí. Zem sa po dĺžke 130 kilometrov akoby prepadla, na niektorých miestach až o 70 centimetrov. Zomrelo 299 ľudí a všetko pokryl prach...
Po roku sú tu štatistiky, údaje a čísla. Koľko ton ruín treba odstrániť, koľko provizórnych obydlí postaviť, aká je bilancia škôd... Na druhej strane sú však ľudia. Záchrancovia, zachránení, obete a ďalší.
Francesco
spolu so skupinkou ďalších výrastkov vo veku okolo sedemnástky nemali v tú noc na spánok pomyslenie. Ešte o tretej nad ránom boli v parku. Možno aj niekomu liezli na nervy. Pätnásť mladých ľudí predsa narobí poriadny rámus. Keď sa zem zatriasla, bolo počuť tlmený výbuch a vzápätí všetko zahalil prach. Netrvalo dlho a Francesco pochopil, čo sa stalo. Rozbehol sa k domom, lepšie povedané k tomu, čo z nich ostalo. Zo všetkých strán sa ozýval krik, plač a volanie o pomoc. Prvá osoba, ktorej pomohol, bola staršia žena uväznená vo vlastnej posteli. Trám jej zakliesnil nohu. Uvoľnil ho a vyviedol ju z trosiek na ulicu. Bežal ďalej a narazil na rodinu stojacu pred spustošeným domom. Boli v poriadku, no nevedeli, kde je ich stará mama. Francesco strmhlav skočil medzi ruiny. Starenku našiel, naštastie bez zranení, no paralizovanú šokom. Pomohol jej dostať sa k zbytku rodiny a bežal ďalej. Holými rukami odhrabával trosky, ponúkal pomoc hasičom, záchranárom, zdravotníkom. Spolu zachránili osem ľudí. Keď to všetko skončilo, rozplakal sa. Na druhý deň odcestoval domov, do Ríma, no obraz zdevastovanej dediny, v ktorej trávil prázdniny, mal stále pred očami. Nedokázal spať. O pár dní sa vrátil späť a prihlásil sa ako dobrovoľník. Na provizórnom lôžku v stanovom mestečku konečne mohol zavrieť oči. „Mal som ich zachrániť viac,“ vraví každému, kto ho označuje za hrdinu.
Giorgia a Giulia
sestričky. Giorgia štyri roky, Giulia osem. Pochádzali z Ríma, no trávili prázdniny u babky v Pescara del Tronto. Zatiaľ čo rodičia a stará mama sa z trosiek dostali s menšími zraneniami, dievčatá, ktoré spali v detskej izbe, ostali pochované pod ruinami. Po nekonečných sedemnástich hodinách dokázali záchranári vyslobodiť mladšie z dievčat. Mala len drobné zranenia, bola hladná a vysmädnutá. Keď sa zem zatriasla, staršia sestra ju ochránila vlastným telom. Sama katastrofu neprežila. Giorgiu našli v jej objatí. O pár dní, 27. augusta mala Giorgia narodeniny. V rovnaký deň pochovali Giuliu. Na malej bielej truhle bol položený list od jedného zo záchranárov: „Odpusť nám, že sme prišli neskoro,“ napísal.
Camilla
je, teda bola, pes. Border kólia hliadky psovodov z Ligúrie. Mala už bohaté skúsenosti - pomáhala pri hľadaní nezvestných pri zápavách v Janove aj pri páde navigačnej veže v tamojšom prístave. V Amatrice prispela k záchrane desiatok zasypaných ľudí. Camilla zomrela v júni na veterinárnej klinike na dôsledky zranení po páde zo svahu pri pátracej akcii. Amatrice nezabudla ani na ňu a nedávno jej odhalili malý pamätník. Camilla zobrazuje všetkých záchranárov, dvojnohých aj štvornohých, ktorí sa obetovali a obetujú pre ľudí v núdzi.
Babka Gianna
alebo „pani s tortellinami“, ako ju pozná celé Taliansko vďaka jej telefonátu na centrálu hasičov, ktorá na druhý deň zarezonovala všetkými médiami. Sedemdesiatročná Giovanna Regazzi sa už nedokázala pozerať na stále opakujúce sa zábery z miest postihnutých zemetrasením. Preto vzala do ruky telefón a zavolala hasičom. Chcela im len poďakovať a povedať, ako veľmi si váži ich nasadenie a neúnavnú pomoc na mieste otrasov. „Urobila som tortellini a polievku, ale hovorím svojmu mužovi, ako môžeme jesť, keď oni sa ani nezastavia? Ktovie čo jedli celý deň...Mám sedemdesiatku na krku a som ďaleko, nemôžem urobiť veľa, ale ak by som som vám mohla doniesť aspoň za hrniec tortellín... Tak veľmi by som vám chcela poďakovať za to, čo robíte.“ Z jej hlasu bolo počuť dojatie, ale aj veľkú lútosť. Babka Gianna nakoniec tortellini záchranárom uvarila. Novinári ju našli a zaviezli k jej hrdinom. Domáce tortellini s polievkou z perličky vraj chutili vynikajúco.
Sergio Pirozzi
starosta Amatrice je chlap na správnom mieste. Futbalový tréner, vyše 20 rokov aktívny v komunálnej politike, osem rokov v kresle starostu. Vždy s mierne zachmúreným výrazom, povedali by ste, že tento človek nie je schopný vyroniť slzu. A predsa jeho uplakané oči boli medzi prvými obrázkami z devastovaných miest. Potom tri dni v jednej košeli obiehal všetky kúty, uisťoval sa, že sa záchrana dostane ku každému zasypanému, že všetci budú mať čo len provizórnu strechu nad hlavou, stravu, lieky, oblečenie a že budú v bezpečí. „Starosta, spali ste vôbec,“ opýtal sa ho jeden novinár. „Na dvadsať minút som zavrel oči v odparkovanom aute,“ odvetil starosta. Pirozzi sa naďalej za svoje mesto bije ako lev. Po meste rozostaval tabule s nápisom „No selfie“ po tom, ako sa sem zbiehali turisti so snahou ukoristiť si zaujímavý záber z miesta nešťastia. Nedávno vyhodil dvoch zahraničných novinárov. „Filmovali iba ruiny. Keď som im hovoril, aby nakrútili to všetko, čo sme tu urobili, nechceli. Nazaujímalo ich to. Nechcem, aby sa o Taliansku hovorilo ako o krajine, kde sa nič nerobí. Spravili sme toho veľa. Ešte stále nás čaká dlhá cesta, nepotrvá to rok, ale o tri roky už tu bude život.“ A pred televíznymi kamerami si neodpustí ani ironickú poznámku. „Spolieham sa hlavne na prezidenta republiky. Keď sem má prísť, naraz sa všetko hýbe akosi rýchlejšie.“
Valentino
je kuchár z Neapola a nie ledajaký. Už ako dvadsaťročný sa zvŕtal v kuchyni najprestížnejších hotelov až si v roku 2013 splnil svoj životný sen, pripravovať typické talianske jedlá v Japonsku, v luxusnom hoteli Ritz Carlton v Kyote. Cítil sa šťastný a realizovaný a napriek kultúrnym rozdielom ani po troch rokoch neplánoval z krajiny odísť. Mal ešte veľa projektov. Dnes je všetko inak. Valentino Parmisano varí v Norci. Nedokázal povedať nie majiteľom štvorhviezdičkového hotela, ktorí po zemetrasení chceli obnoviť jeho prevádzku.
Bezmenná mladá žena
skôr ešte dievča. Po roku sa vrátila na miesto nešťastia. Kopy trosiek vyzerajú všetky rovnako. Zastavila sa pred jednou z nich a vraví: „Toto je môj dom. Mala som izbu do dvora, vyhodilo ma to von. Tí, čo bývali tu vpredu zomreli. Pod tými troskami sú všetky moje veci.“ A na otázku, ako si predstavuje svoj život s roztraseným, no rozhodným hlasom odpovedá. „Vrátim sa sem. Musím. Nikdy by som nedokázala žiť inde. Puklo by mi srdce.“
