Predvolebný súboj politických kandidátov väčšinou nie je príjemnou záležitosťou. Na začiatku, keď sa ešte strieľa slepými, to môže byť čiastočne úsmevné a zaujímavé, no v závere kampane už vystresovaný volič v úlohe rukojemníka tŕpne strachom, odkiaľ naňho ešte vybehne nabudený politik snažiaci sa vyhandlovať voličský hlas za kľúčenku s kalkulačkou. Nech sú krajiny, ľudia a ich problémy rozličné, kampane a politickí kandidáti sú si v mnohom podobní. Veď im napokon ide o to isté. Mám na mysli blaho ľudu, aby sme si rozumeli.
Inak tomu nie je ani na Apenínskom polostrove. V Taliansku sa zvolebnieva a svedomití občania už zhľadúvajú po šuflíkoch svoje voličské preukazy, ktoré za tie roky zapadli prachom. Posledným premiérom z vôle ľudu bol ešte Silvio Berlusconi. A že sa odvtedy prelialo vody Pádskou nížinou.
Od pamätného novembra 2011, keď abdikoval na svoje kreslo, sa na poste premiéra vystriedali ďalší štyria politici, traja v tričku Partito Democratico (Demokratická strana). Tých pár rokov sa ukázalo ako dostatočný čas na to, aby sa táto v parlamente najviac zastúpená strana dostatočne znemožnila a v nasledujúcich voľbách výrazne minimalizovala svoje šance. Asi najväčšou mierou k tomu prispeli nepopulárne škrty a tiež predposledný premiér Matteo Renzi, ktorý dokázal referendum o ústavných zmenách pretvoriť na plebiscit o svojom odchode z funkcie. Úspešne si tak strelil do nohy, napriek tomu neprestal veriť vo svoju všemohúcnosť. Akákoľvek zmena na premiérskej stoličke mala na spoločnosť len nepatrný dopad, keďže každý nástupca bol len „klonom“ svojho predchodcu. Demokratická strana napokon dokázala, že jej najväčším umením je schopnosť rozdrobiť sa na znepriateľené frakcie pri každom možnom stretnutí. A tak k parlamentným voľbách prichádza rozhádaná, oslabená a rozbitá na atómy. Omrvinky po ceste pozbieral bývalý člen PD a súčasný predseda senátu Pietro Grasso, ktorý si z nich zlepil vlastnú stranu Liberi e Uguali (Slobodní a rovní). S minimálnou šancou na úspech.
Na opačnej strane barikády stojí starý, ale prekvapivo stále jarý Silvio Berlusconi so svojou Forza Italia (Do toho, Taliansko). Ten si toho za posledné roky preskákal toľko, že by to vydalo na román. Finančné a sexuálne škandály, miliónové alimenty, strata titulu, súdy a napokon predaj milovaného klubu ho stáli pekných pár nervov, a mohli by sme povedať aj vlasov, ak by nešlo o implantáty. V lete tohto roku však absolvoval fyzicky i finančne náročnú detoxikačnú kúru a začiatkom októbra prebudoval od základov svoje konto na instagrame, takže jeho profil už nevypovedá o senilnom milovníkovi psov a mladých dievčat, ale o skúsenom a zodpovednom politikovi. Do predvolebného boja ako fénix z popola vstupuje Berlusconi 2.0. Paradoxom je, že hoci je Berlusconi jednoznačne jedným z hlavných protagonistov kampane, z rozhodnutia súdu až do roku 2019 nemôže zastávať politickú funkciu. Aj tento hadnikap obrátil šikovný biznismen vo svoj prospech, keď aktívnu účasť na predvolebnom boji deklaruje ako čisto nezištný skutok pre blaho spoločnosti. Veď, ako inak.
Spolu s Berlusconim kope za rovnaký mančaft aj neúspešná kandidátka na post starostu Ríma Giorgia Meloni zo stredopravicového hnutia Fratelli d´Italia (Talianski bratia, inak úvodné slová talianskej hymny) a národniar z Ligy Severu Matteo Salvini.
Takpovediac zo „zeme nezeme“ prichádza strana-nestrana Movimento cinque stelle (Päťhviezdičkové hnutie). Hoci názov by skôr vypovedal o liberáloch bojujúcich za legalizáciu ľahkých drog, ktoré sami rekreačne užívajú, ide o združenie občanov presadzujúcich priamu demokraciu. Hnutie odmieta akékoľvek šablóny, prípadné koaličné partnerstvá či kompromisy, a je proti vládnutiu politických strán. Chce vrátiť moc a rozhodovanie do rúk ľudu. Znie to lákavo, je to nové a málo kto tomu úplne rozumie, preto majú päťhviezdičkoví celkom slušnú podporu. Hnutie založil pred deviatimi rokmi obľúbený satirik a komik Bepe Grillo spolu s webovým špecialistom Gianrobertom Casaleggiom. Grillo mal popularitu a Casaleggio projekt. Myšlienky, posolstvá, ale aj hlasovanie o dôležitých otázkach – všetko prebieha na webe. Ak máte slabé pripojenie alebo obmedzené dáta, nie ste vhodným voličom. Mnohí, medzi nimi aj Silvio Berlusconi, označujú hnutie za sektu. Casaleggio bol vizionár, niečo ako Steve Jobs pre Apple. Žiaľ, s rovnakým smutným epilógom. Po jeho smrti už drží opraty v rukách len Grillo. Sám ale na politický post nekandiduje. Na premiérske kreslo si brúsi zuby ambiciózny tridsiatnik Luigi Di Maio s tvárou nepoškvrneného maturanta.
Päťhviezdičkoví však majú aj svojho Roberta Fica. Nie v metaforickom zmysle, ale doslovne. Poslanec Roberto Fico už päť rokov derie stoličku v talianskom parlamente a dohliada aj na vysielanie verejnoprávnej televízie a rozhlasu. A nechýbalo veľa, aby sa kandidátom na premiéra stal práve on. Inak „fico“ je taliansky slangový výraz pre „skvelý, cool“. Povedzte to tomu nášmu.
Predvolebná kampaň, žiaľ, dokazuje aj to, ako ľahko sa zo dňa na deň stane z hrdinu nenávidený element. Stačí, ak kandiduje. Hovoriť o tom by mohol starosta zemetrasením postihnutého mestečka Amatrice Sergio Pirozzi, predtým ospevovaný veliteľ záchrannej akcie pri stroskotaní výletnej lode Concordia Gregorio de Falco či právnička Lucia Annibali, ktorú jej bývalý snúbenec polial kyselinou. Predtým osobnosti uznávané pre svoje spoločenské zásluhy a postoje sú dnes obeťami verbálnych útokov nespokojných haterov.
Predvolebný boj sa zatiaľ nesie predovšetkým v znamení sľubov a mediálnych prekáračiek, postupom času pôjde do tuhého. Šancu pripomenúť voličovi trpiacemu amnéziou prešľapy svojich protivníkov využije každý. Demokratov môže stáť väčšinu hlasov už len Renzi pustený na voľnobeh. Aj Berlusconi má zopár kostlivcov v skrini, napríklad stále nedovysvetľované kontakty s mafiou v sedemdesiatych rokoch. Päťhviezdičkoví zas môžu prekvapiť voperovanými čipmi a priznaním, že ich skutočným vodcom je Aštar Šeran z Veľkej vesmírnej flotily a Bepe Grillo je v skutočnosti iba hologram.
Nech už to dopadne akokoľvek, budúcnosť talianskeho ľudu vidia všetci svorne v ružových farbách. Dôkazom toho je aj tento citát, kolujúci po facebooku: „Piateho marca vstanem neskoro. Zapnem si televízor a pozriem si program bez koncesionárskeho poplatku, ako mi to sľúbil Renzi. Potom naštarujem auto, za ktoré už nebudem platiť daň, ako mi to sľúbil Berlusconi. Zamierim si to na univerzitu, pretože ani tam už nebude treba platiť dane, ako to sľúbil Grasso, a tak sa možno zapíšem aj ja. Keďže štát mi zaručí minimálny mesačný príjem 750€, ako sľubuje Di Maio, budem sa môcť slobodne rozhodnúť, či pracovať alebo nie. Ak by som predsa len nastúpil do zamestnania, pretože práce bude dosť pre všetkých, ako to tvrdia všetci, dostanem minimálne 10 euro na hodinu. To sú opäť Renziho slová. Nikto mi už nedá výpoveď a peniaze, ktoré zarobím, budú zdanené len 15 percentami, ako mi zaručuje Salvini. Do dôchodku pôjdem v šesťdesiatke, tak ma ubezpečuje Berlusconi, a moja penzia nebude nižšia ako 1000 euro mesačne. Ekonómovia síce tvrdia, že takýto štýl života, bude stáť štát okolo 200 milárd euro ročne, teda viac ako 50-tisíc eur na každého platcu dane. Teda viac, ako zarobím a ušetrím dohromady. Ale to sú len poplašné správy samozvaných kváziexpertov! V skutočnosti pôjde všetko ako po masle a všetko sa na dobré obráti. Veď tak nám to predsa sľúbili!“
