Neapol je jednoducho taký. Hlboko zakorenený v kresťanskej viere a ešte hlbšie v ľudovej poverčivosti. Takmer v každom dome nájdete vo vchode sochu Pátra Pia či Panny Márie v životnej veľkosti. A predsa, paradoxne práve tu, na juhu Talianska, kde tradície a lokálny patriotizmus vždy hrali prím, čoraz viac ľudí konvertuje na moslimskú vieru. Nejde pritom o potomkov prisťahovalcov, ale rodených Neapolčanov s talianskym rodokmeňom. Hoci nejestvujú presné údaje, tunajšia islamská komunita sa každý týždeň rozrastá približne o jedného člena. Prečo sa z Neapolčanov stávajú moslimovia?
Dôvodov je veľa. A zďaleka nejde len o banálne prípady, keď pred či po uzatvorení manželstva medzi osobami rozdielnych vierovyznaní druhá strana prijíma islam ako vieru svojho partnera či partnerky. Takisto sa nejedná o intelektuálov, ktorí by sa ku konverzii dostali cez štúdium. Práve naopak, neapolskí neo-moslimovia pochádzajú väčšinou z chudobnejších periférií a nižších sociálnych vrstiev.
Niektoré ich príbehy približuje dokument Napolislam režiséra Ernesta Pagana. Desať mužov a žien z mesta pod Vezuvom odhaľuje svoju cestu k bohu menom Aláh. Trhovník Ciro sa k nemu dostal náhodou, keď sa vybral kúpiť knihu o Maradonovi, no zaujal ho na korán. Večne nezamestnaný Salvatore sa cítil sklamaný spoločnosťou, sociálnou neistotou a mafiánskymi praktikami, a odpoveď našiel v islame. Agostino odmalička vyrastal medzi prisťahovalcami zo severnej Afriky a dnes je neapolským imámom. Giovanni konvertoval na staré kolená, hoci jeho manželka toto rozhodnutie očividne neprijala s veľkým nadšením. Toľko film. Na prvý pohľad príbehy obyčajných ľudí, ktorí našli svoju cestu.
Sú však aj iné cesty k islamu, zďaleka nie také idilické a niekedy ani neškodné. Podľa odborníkov skúmajúcich fenomén je medzi konvertitmi aj veľa takých, ktorí sa stávajú moslimami z pragmatických dôvodov. V oblasti, kde je vysoká nezamestnanosť a zlá sociálna situácia, vidia východisko v „zakate“, rituálnej almužne, ktorá je jedným z piatich pilierov islamu. A tak celé rodiny prestupujú na moslimskú vieru, aby si zabezpečili pravidelný príjem. Nejde o veľké sumy, často iba toľko, čo stačí na prežitie. Novodobých tridsať strieborných.
Ďalší vytušili v rozrastajúcej sa moslimskej komunite potenciálnu klientelu, a tak konvertujú a otvárajú si halal supermarkety, cukrárne či mäsiarstvá. Spolu s nimi „konvertujú“ aj miestne pochúťky ako je napríklad obľúbený múčnik babà al rum. Prirodzene, bez rumu. Otázne je, či to ešte je vôbec babà...
O čosi „praktickejšie“ to poňal Mario di Leva s manželkou Annamáriou. Ani oni nezažili osvietenie na ceste do Damasku, ale prestúpili na islam, aby rozbehli výnosný obchod so zbraňami. Počas štyroch rokov predali niekoľko vrtuľníkov, riadených striel a útočných zbraní obchodným partnerom v Lýbii a Iráne. Ako vyplýva z vyšetrovania, je pravdepodobné, že majú prsty aj v únose štyroch talianskych pracovníkov v Lýbií roku 2015.
Aj prvá talianska foreign fighter Maria Giulia Sergio pochádza z okolia Neapolu. Na islam konvertovala po tom, ako spoznala svojho prvého manžela pôvodom z Maroka. Radikalizovala sa až v druhom manželstve s Albáncom Aldom Kobuzim, s ktorým odišla bojovať do Sýrie na strane Daeš. Maria Gulia, dnes Fatima, bola v neprítomnosti odsúdená na deväť rokov väzenia. Ešte v roku 2009 obhajovala v populárnej popoludňajšej televíznej relácii Pomeriggio Cinque svoje čoraz radikálnejšie názory.
Názory Neapolčanov na svojich islamizovaných spoluobčanov sa rôznia. Niekto ich toleruje, iný na nich hľadí s podozrením. Nájdu sa aj takí, čo ich medzi sebou vyslovene nechcú. „Nech je môj syn radšej homosexuál alebo fanúšik Juventusu, len nech nie je moslim!“ reaguje jeden z obchodníkov na trhu. „Nech si idú tam, odkiaľ prišli!“ pridáva sa súhlasne ďalší.
Lenže, odkiaľ prišli?
