Po vypuknutí nákazy neďaleko Milána som dvakrát vyšla do mesta, aby som zachytila situáciu v centre. Chcela som tak urobiť aj v stredu pred vyhlásením celoštátnej karantény. Nešla som. Bála som sa. Bola som len v supermarkete. Bála som sa aj tam. Nikdy som si nepredstavovala, že sa budem báť výjsť na ulicu za krásneho bieleho dňa v centre Milána. Predtým som sa nanajvyš strachovala, že mi niekto môže ukradnúť peňaženku. (Zatiaľ sa tak nestalo a medzi nami, veľmi by si nepomohol.) Toto mesto obišli dokonca aj teroristické útoky vyšinutých jednotlivcov, ktoré sa v nedávnych rokoch nevyhli veľkým európskym metropolám. Cítili sme sa tu dobre. Trochu natlačení v emhádéčke, stále obklopení turistami, smogom nad všetky limity, ľuďmi, ktorí sa stále niekam ponáhľajú, podnikmi plnými do prasknutia a akciami všetkého druhu na každom rohu. A teraz nás dostal neviditeľný vírus.
Podarilo sa nám zohnať jeden respirátor. Je to neuveriteľne hrozný pocit musieť si nasadiť masku, aby ste mohli vyjsť medzi ľudí. Pamätám si ešte, ako sme na branných cvičeniach nacvičovali poplach a navliekali na nohy a ruky mikroténové sáčky. Dokonca si dobre pamätám, ako nám prízvukovali, že nákaza (vírusy a baktérie) sa najlepšie dostanú do tela cez oči. Že si netreba chytať tvár, keď vo vzduchu lietajú všelijaké hnusoby. Ruky som si vedela umývať už predtým , ako som nastúpila na základnú školu. Dnes tlačíme letáčiky s týmito upozorneniami. Zrejme niekto v škole chýbal alebo to prespal. Uznávam, nácviky biologických a chemických útokov neboli veľmi záživné a zaľahnúť nohami k epicentru počas jadrového výbuchu nám už v tej dobe a v tom veku pripadalo padnuté na hlavu. No hlavne, zdalo sa to také absurdné a nepotrebné.
A aha, surprise, máme to tu. Nie je to klasický bio-útok ako ho poznáme z katastrofických filmov, no niektoré body scenára sú identické. Je smutné a dokonca nebezpečné, že to niektorým ešte stále nedošlo a motajú sa kade-tade, akoby o nič nešlo. Každý už videl – či už vo filme alebo v správach – zábery prestreliek, prepadnutí, teroristických útokov, prírodných katastrof, keď ľudia, hnaní pudom sebazáchovy, utekajú alebo sa schovávajú pod stoly. Nikto normálny nevylezie na ulicu, kde sa strieľa, aby si šiel sadnúť na kávu alebo kúpiť sveter…
Sme karanténe, 10. marec,
Nedávno som sa tak hypoteticky pýtala, čo by sme robili, keby sme sa ocitli v karanténe. V metropole, akou je Miláno, sme si to nevedeli ani predstaviť. Od stredy už striháme meter, aj keď nevieme, aký by mal byť presne dlhý.
Nech to už bude kedykoľvek, vyzerá to, že ma koniec mimoriadneho režimu zastihne so žehličkou v ruke. A ako tak pozerám po okolitých balkónoch, aj ostatní už oprali. Naše domácnosti „voňajú“ chlórom a dezinfekciou a sú natoľko sterilné, že by aj Adrián Monk bledol závisťou. Ono to ale nie je len o upratovaní.
Zásadou je – nevychádzať z bytu. Máte to už na každom stĺpe a pred každým reklamným blokom v telke. No funguje aj analogická osveta. Príkladom môže byť domovník z paneláku oproti, ktorý hneď v prvý deň karantény vyhrešil každú starkú, čo sa vracala z prechádzky. Nedal sa odbiť výhovorkami a predpokladám, že na konci šichty prišiel o hlasivky. Celkom to zabralo. Že nariadenia vládneho dekrétu sa dajú vyložiť všelijako, potvrdili dve vášnivé jazdkyne, ktoré sa v prvý deň karantény rozhodli vyvenčiť v centre Milána svojho koňa. Nevedno, či išlo o pomýlený zmysel pre recesiu, pokročilý analfabetizmus alebo len jednoducho zatemnený mozog, ale dôvod svojho konania budú mať možnosť vysvetliť pred justičnými orgánmi.
Každý sa tento čas snaží využiť čo najlepšie. Podaktorí najlepšie vo svoj prospech. Dezinformácia sa predáva lepšie než dezinfekcia a rýchlejšie ako vírus sa šíria rôzne „fake news“. Už pred vypuknutím pandémie bol takmer každý užívateľ mobilného telefónu s pripojením na internet influencerom. Od predaja falošných značkových hodiniek k miešaniu lektvarov proti koronavírusu je často len krôčik. Lajky sa sypú a trestné oznámenia tiež, či už pre podvody, šírenia poplašných správ alebo špekuláciu s nedostatkovým tovarom.
Tak, ako školáci a študenti nemôžu nazvať toto obdobie prázdninami, ani pre pracujúcich nejde o dovolenku. Hoci mnohí to úradne takto vykazujú. Momentálny stav má veľmi ďaleko od relaxu niekde na pláži či v horách. Zatvorení medzi štyrmi múrmi vlastnej domácnosti, kde nepretržite narážate na svoju rodinu a zovšadiaľ sa na vás valí koronavírus. Bombradovaní informáciami prevažne negatívneho charakteru rozmýšľate, či vám v lekárni predajú antidepresíva aj bez receptu.
Zlé obdobie prežívajú aj zlodeji a vykrádači bytov. Jednak je vonku príliš veľa policajtov a vojakov, a potom sú všetci doma. Vďaka karanténe sa podarilo dolapiť aj jedného mafiána, čo zle načasoval vychádzku. Možno ste zaznamenali, že mimoriadne opatrenia vzbudili nevôľu vo väzniciach, čo prerástlo do veľmi škaredých rebélií. Odsúdenci sa dožadovali návštevy príbuzných, príbuzní zas nevyberaným spôsobom protestovali pred bránami ústavov na výkon trestu. Napokon sa ukázalo, že väčšinou na jednej ani druhej strane nešlo ani tak o citový deficit. Objektom vzbúrených väzňov boli totižto vyšetrovne, konkrétne skrinky s liečivami. Protesty si vyžiadali niekoľko obetí. Zomreli na predávkovanie. Stovky odsúdených začali po chýbajúcej návšteve príbuzenstva vykazovať abstinenčné príznaky…
Neprešiel ešte dlhý čas o celoplošného “lock-down” a premýšľam, ako nás táto nútená karanténa zmení. Ak nám pľúca nezničí koronavírus, celkom určite ich rozleptá pach bielidla a dezinfekčných prípravkov. Odborníci tiež radia zdržiavať sa ďalej od chladničky. Kalorický výdaj medzi štyrmi múrmi vlastnej domácnosti je minimálny. Izolácia v obmedzenom priestore bude mať iste aj psychické dozvuky. Nie každý má vôľu, príležitosť či prostriedky, aby udržal v kondícii telo a myseľ.
Koronavírus nás oberá o veľa, okrem iného aj o jedno z najkrajších a najpríjemnejších období, aké môžete v Miláne zažiť. Teploty začínajú byť viac než príjemné, dni dlhšie a komáre ešte zašité niekde v teple doťahujú taktiku tohtoročného útoku. A my sme zavretí. Mimochodom, vzduch je tu čistý ako nikdy predtým, a mne ako aj tisíckam ďalších alergikov/astmatikov prešiel ranný kašeľ.
Iste, mohli by sme hľadať desiatky ďalších výhod tejto absurdnej a nečakanej situácie. Že sme konečne s rodinou, že máme čas jeden na druhého, že si začíname vážiť samozrejmé, že ekológia, pokora, Pán Boh… Ja si ale myslím, že je to len jedno – fakt hnusný vírus. Nie je na ňom nič dobré a nič nie je dobré na tom, čo každý z nás prežíva. Je zbytočné lepiť navrch nálepku a predávať to, ako niečo pozitívne. Cena, ktorú zaplatíme, bude, žiaľ, privysoká na to, čo sme možno načas získali.
Tá pliaga sa už rozliezla všade. Každá krajina to zvláda-nezvláda po svojom. Po celom svete sa známe monumenty zahalili do talianskych farieb – od jeruzalemského múru, cez most v Mostare až po dubajský Bhur Khalifa. Je to pekné gesto solidarity, no určite by bolo užitočnejšie, ak by sem dorazili aj tony zaplateného ochranného zdravotníckeho materiálu zablokovaného na európskych hraniciach alebo "omylom" zaisteného v nemenovanej krajine.
Karanténa platí pre tých, čo si to môžu dovoliť. Predavači, zásobovači, vodiči mhd, taxikári, opatrovatelia, smetiari, domovníci, ľudia vo výrobe… a v neposlednom rade lekári, záchranári a zdravotníci do práce musia. Polemiku vyvolávajú takmer všade prítomní runneri. Športová aktivita na čerstvom vzduchu nie je výslovne zakázaná, no v tomto čase sa na toľkých bežcov pozerá trochu s podozrením a trochu s pohoršením. Mala by som návrh, keď už musíte behať, bežte darovať krv. Je jej totož stále nedostatok.
Najhoršie je na tom momentálne Bergamo a Brescia. Lokálny denník L´Eco di Bergamo vyšiel v sobotu s jednástimi stranami nekrológov. Na miestnom cintoríne je každú polhodinu pohreb. Bez ceremónií a bez príbuzenstva. Lekári prirovnávajú situáciu k stavu po katastrofe alebo vojne. Na pohotovosti je každý deň 30-40 ľudí, ktorí potrebujú okamžitú pomoc. Novinárka z mesta Piacenza, kde v jeden deň zomrelo 24 ľudí, pátrala v archívoch, aby našla v histórii provincie ešte jeden takýto čierny deň. Márne. Ani za vojny tu neboli takéto straty na životoch.
Mesiac od nákazy, 20. marec
Už je to mesiac, čo sme objavili nášho pacienta č. 1. Chlapík to ustál, hlavne kvôli všemožnej a nadľudskej snahe všetkých lekárov, a hoci ešte nemôžeme povedať, že je úplne fit, o chvíľu pôjde domov. Bude môcť asistovať pri pôrode svoje dcérky a zároveň metabolizovať všetko, čo sa vo svete zatiaľ udialo. Aj smrť svojho otca, ktorý nákaze podľahol...
Ak pozorne a pravidelne čítate tento denník (aj jeho prvú časť), iste máte obraz o chronológii. Teraz sa podobné alebo navlas rovnaké scenáre opakujú v ostatných krajinách od USA až po Francúzsko. Tí, čo predtým s ironickým úsmevom hľadeli na zábery prázdnych regálov v Miláne (trvalo to len jeden deň a doteraz nič v obchode nechýba) už stoja v šóre na toaletný papier. Tí, čo kritizovali nezodpovedný útek južanov zo severu Talianska k svojim rodinám, teraz asistujú rovnakému exodu Parížanov na vidiek. Pretože sme ľudia a reakcie sú rovnaké. A sme nepoučiteľní.
Nikto nákaze neujde, lebo sa bude schovávať za lepšie čísla alebo skreslené údaje, lebo dúfa, že s krajším počasím prídu krajšie výsledky. Tento vírus neoklameš. Musíš sedieť doma, umývať si ruky a kašľať do vreckovky. Netreba na to diplom z mikrobiológie. O desať dní až dva týždne vždy pochopíš, že polovičné riešenia sú na dve veci – podporujú šírenie vírusu a to druhé si doplňte…
Samozrejme, iný kraj, iné čísla, iné výsledky. Všetko závisí od vekového zloženia, hustoty obyvateľstva, návykov, mobility, zodpovednosti, technického a personálneho vybavenia nemocníc… Ľahko sa kritizuje zo Šanghaja, kde na každom rohu stojí stredisko na testovanie infekcie ako smutné dedičstvo epidémie SARS, ľahko sa vraví, zatvorte fabriky, keď za tebou nestojí miliarda robotníkov rozosiatych po zvyšku krajiny, ktorí sa postarajú o to, aby ti zajtra na stole nechýbalo mlieko a aby si si ho mal aj na čom zohriať.
Ešte lepšie sú štatistiky, ktoré upokojujú ustrašený národ číslami o úmrtnosti. O tom, koľko ľudí umrie ročne a že sčítané a odrátané to s týmto vírusom nie je až také tragické. Že tí ľudia to už aj tak mali poriadne nahnuté. Veď áno. Niekedy to vyzerá, ako by COVID-19 vyrobili niekde na úrade pre dôchodkové zabezpečenia. Lenže, keď vidíte zábery desiatok vojenských nákladných vozidiel, ako ešte za rannej tmy odvážajú z Bergama rakvy s telami zosnulých, pretože tunajší cintorín, krematórium ani márnice situáciu kapacitne nezvládajú, tak načo sú vám takéto štatistiky?
Len za týždeň zomrelo v Bergame 300 ľudí s koronavírusom. Len Lombardia má 28.761 prípadov nákazy a 3.376 mŕtvych. Len v jednom regióne Talianska zomrelo toľko ľudí s koronavírusom ako v Číne. Tak to, prosím, nerozrátavajte na 60 miliónov obyvateľov celej krajiny a nefilozofujte, či je cena za 0,009% mŕtvych hodná zrútenia celej ekonomiky...
Nie všetci boli starí, nie všetci boli chorí. Štyridsaťdsedem rokov neznamená konečnú ani v najbiednejších štátoch Afriky. Toľko rokov mal Diego z call-centra záchranárskej pomoci, predavačka v supermarkete v Bresci o rok viac, 58 rokov Ivana, sestra na pôrodnici… Niekto hovorí, že percento úmrtia je nízke a niekto zároveň hovorí, že zatiaľ bolo analyzovaných len niečo vyše 300 lekárskych záznamov všetkých obetí. Ten niekto sedí na najvyššej stoličke na Talianskom úrade pre verejné zdravotníctvo.
Staršia populácia znamená vyššiu úmrtnosť, no koronavírus si hľadá obete aj medzi mladšími. Isteže, veľa ľudí je asymptomatických, veľa sa z koronavírusu vyliečilo ako z obyčajnej chrípky alebo dokonca rýchlejšie, a my sa tomu úprimne tešíme. Lenže tá chronta je oveľa nákazlivejšia ako chrípka, a keď sa každý večer na urgente objaví tridsať až päťdesiat ľudí s akútnym zápalom pľúc, ktorí potrebujú okamžitú pomoc, začínaš premýšľať nad tým, načo sú ti všetky tie štatistiky... Pretože štatisticky to tak nikdy nemalo byť, pretože štatistiky nepočítali s potrebou toľkých lôžok, toľkých prístrojov a hlavne toľkého personálu.
Nemocnica v Begame má momentálne najväčšiu jednotku intenzívnej starostlivosti v Európe s osemdesiatimi lôžkami a zďaleka to nestačí. Postele a respirátory už sú v zasadačkách, menej vážni pacienti na chodbách. Špeciálne jednotky alpínov postavili poľný špitál. Od začiatku epdémie, keď bolo v celej Lombardii k dispozícii 724 miest na JIS-kách (čo prebohato stačilo) stúpol za necelý miesiac ich počet na 1320. Ako sa ukázalo, materiál, peniaze a zariadenie nie sú až takým veľkým problémom. Len čo guvernér regiónu pustil do éteru informáciu, že plánuje na bývalom výstavisku otvoriť provizórnu nemocnicu so 400 posteľami pre urgentných pacientov, spustila sa sieť solidarity. Ani nebolo treba vyhlasovať verejnú zbierku. Za dva dni už na účte svietilo 14 miliónov.
To, čoho je nedostatok, sú ľudia. Lekári, záchranári, sestry, ošetrovatelia… Doteraz na koronavírus zomrelo 20 lekárov, stovky z nich sú v karanténe, desiatky sa už vyliečili a opäť ťahajú non-stop. Medici po promócii nastúpili do práce bez habilitácie, prichádzajú doktori na dôchodku, prilietajú špecialisti z Číny, Venezuely, Kuby… Stále málo. Tak načo tie štatistiky o úmrtiach? Toto je skutočná katastrofa, ktoré koronavírus spôsobuje. Že vám položí akokoľvek prešpekulovaný zdravotný systém, ktorý v novodobej histórii nebol pripravený na takýto druh nákazy.
18. februára vyhlásila Svetová zdravotnícka organizácia, že Covid-19 nie je taký smrteľný ako SARS alebo MERS. Štatisticky to sedí. Len v realite rátame už cez 100-tisíc mŕtvych.
Na celoštátnu výzvu adresovanú zdravotníckemi personálu sa do 24 hodín prihlásilo takmer 8-tisíc lekárov.
Kompletná verzia denníka tu.
