Len pred chvíľou som sa vrátil z nákupu v Tescu,
Poznáte ten pocit, keď v piatok večer, pred víkendom, naplánujete, že si pôjdete ešte nakúpiť aby ste mohli mať celý víkend pre seba. S reflexami závodného jazdca, kľučkujete medzi rozklepaných dôchodcov, ktorý dokážu zrýchliť na rýchlosť svetla až vtedy, keď uzrú nejakú zľavu. Keďže je víkend predo mnou, tak to neriešim. Ďalšou útrapou, ktorá na mňa číha, sú arogantní ľudia, ktorí nepríjemne “masírujú“ moju zadnicu, nákupnými vozíkmi bez toho, aby sa mi vôbec ospravedlnili. Ale opäť, ignorujem, veď je piatok.
Blížim sa k pultu s čerstvou zeleninou, do rúk beriem cherry paradajky ktoré sa im ešte nestihli rozmraziť pri prevoze zo Španielskej kryokomory. Na pravé slovenské maslo dovezené z Nemecka, Čiech a Poľska už len krútim hlavou. Nedarí sa mi nájsť istý produkt a tak už päť minúť tápem po zamestnancovi. Mám pocit, že tu všetci pracujú len na pokladniach. Nuž, nakoniec sa mi to predsa podarilo. „Odchytil“ som si ochotného predavača, ktorý ma naviguje (v štýle navigátora na vojenskej leteckej lodi) k mraziacim boxom. Máva rukami, snaží sa vysvetliť ktorý je to regál, namiesto toho aby sa tam som mnou pobral a ušetril to seba strápňovanie sa.
Je piatok a chcem byť už doma. Vyberiem sa k pokladniam, kde úprimná a milá pokladnička skenuje môj nákup rýchlosťou zvuku (doslova). Keďže ja pri balení nákupu až taký skúsený nie som, snažím sa jej dohovoriť aby spomalila. Následne mi vysvetľuje, že jej žiaľbohu počítajú rýchlosť akou skenuje tovar. Keďže sa koniec koncov čakalo na mňa, kým si tovar neskúsene pobalím do tašiek, podstata rýchleho skenovania mi ostáva záhadou.
Mám na dnes už dosť, bolo mi jej ľúto a zároveň som rád, že mi život rozdal karty dostatočne dobré na to, aby som nemusel byť v jej situácii.
Aj tak to v Tescu je.
