...alias biologické zbrane...
Po výhovorkách na svoj chlapský pôvod a nové botasky sa nechal ukecať do mojich ponožiek, ktoré sa po štandardne dramatickom balení na cestu a veľkom praní večer pred odletom sušili v príručnej batožine, a uchránili sme tak lietadlo pred biologickou zbraňou. Keď sme v Buenos Aires prišli k mladým couchsurferom, riešili sme pred dverami do bytu dilemu, ako sa neškodne a čo najmenej trápne vyzuť. Zachránili to oni svojím ospravedlňovaním sa za typický pach cesnaku, ktorému krátko pred naším príchodom neodolali. A tak neodolal ani Vlado, chopil sa príležitosti a bez hanby sa priznal k netypickému pachu svojich nôh. Poľahčujúca okolnosť, ktorú som pod nátlakom musela k tejto historke pridať, je skutočnosť, že za takmer 4 roky, čo sme v tom čase boli spolu, sa Vladove nohy držali na znesiteľnej pachovej úrovni.
Buenos Aires, Big Apple
V Buenos Aires sme ochutnali zlý argentínsky steak
a videli zlé argentínske tango.
Zato sme zistili, že Argentínčania sa bozkávajú iba na 1 líce a bozkávajú sa stále a so všetkými. Na dobré ráno, dobrú noc, pri každom odchode z bytu a príchode naň sme obaja od oboch našich hostiteľov dostali po puse na líce.
Mesto sa nám za tých pár krátkych dní javilo ako škaredé, nezaujímavé, plné vysokých a architektonicky nudných budov, rušnej dopravy (hoci na rozdiel od Ázie veľmi kultivovanej a usporiadanej), množstva odpadkov, túlavých psov a rovnako vážnych a ustarostených ľudí, akých mame doma - pravdepodobne pozostatky európskeho prisťahovalectva. A tak najvzrušujúcejšie, čím prekvapilo, boli dvaja chlapíci, ktorí si zjavne nerobili ťažkú hlavu z toho, "čo povedia ľudia". Jeden z nich na ulici napodobňoval vietor v bezvetrí...
a druhý, preoblečený za červeného chrobáka s červenou kuklou na hlave a tykadlami, hral svoju chrobačiu rolu v duchu „všetci sú blázni, ja som červený chrobák" tak vážne, že sme sa ako blázni naozaj cítili my.
A ešte originálne metro, ktoré vyzerá ako slovenské vlaky z filmu pre pamätníkov.
Buenos Aires sa však zaslúžilo o to, že sme si vybudovali novú závislosť na juhoamerických empanadach a salteňach, ktoré sme potom v každom meste každého štátu závislácky hľadali a porovnávali. Treba povedať, že také empanady, ako nás naučilo jesť toto mesto za prvé 3 dni, sme už počas ďalších 3 mesiacov nikde nenašli.
Medzinárodný konflikt
Pri večernej ochutnávke lokálnych jedál a alkoholov, ktorá je väčšinou sprevádzaná búrlivou debatou o kultúrnych rozdieloch, sa strhol veľký medzinárodný konflikt, keď nám Argentínčania naliali fernet ako najtypickejší a najoriginálnejší argentínsky alkohol, ktorý určite musíme ochutnať. Myslím, že sa z toho doteraz nespamätali, keď namiesto vzrušeného očakávania videli na našich tvárach nechuť k starému, známemu fernetu. Zato domáca marhuľovica Vladovho tatka zasa raz zabodovala a okrem iného jej pôvod nebolo možné spochybniť. S predstavou, že nás čakajú 3 mesiace jej denno-denného pitia, sme v ten večer na opačnom konci sveta (ne)spokojne zaspávali.
Taký obyčajný Argentínčan
Ako sme neskôr zistili, Argentínčania sú veľmi neidetifikovateľný národ, keďže veľká väčšina z nich sú potomkovia už spomínaných európskych prisťahovalcov. Čo však majú zaručene všetci od Ushuaie až po Jujuy spoločné, je, že sú hrdými mäsožravcami. A ak držia v jednej ruke steak, tak v druhej si ako povinnú výbavu na ceste životom nesú termosku a tekvicovú nádobu s kovovou slamkou na maté.
Smerom na juh
Po troch dňoch v B.A. sme sa nočným autobusom presunuli na Peninsula Valdés. Na margo argentínskych nočných autobusov sa Vlado vyjadril, že pohodlnejšie by to bolo, iba keby ho niesli na slonovi a ovievali pávím perom. Len slon by musel mať raketu v zadku, samozrejme...
Objektívne trvá autobusu cesta spájajúca dve argentínske mestá o poznanie dlhšie ako lietadlu let cez oceán, subjektívne sme sa zhodli, že v ňom čas plynie rýchlejšie. Aspoň pocitovo, možno aj preto, že sa dá zamestnať dívaním sa na „meniacu sa", nie „miznúcu" krajinu. Čas je relatívny, tak si z toho vyberte.
