Welcome to Cambodia
Cestou do hlavného mesta Kambodže, Phnom Penh, ktoré nás pohostilo najlepšími ázijskými rezancami na svete a prvým čapovaným pivom v juhovýchodnej Ázii, trúbil kambodžský šofér autobusu celý čas, preventívne, bez ohľadu na to, čo sa dialo-nedialo na ceste. Napriek tomu, že všetky ázijské krajiny sú známe chaosom na cestách, svoje špecifiká má každá z nich. A teda v Kambodži je národným športom trúbenie. Hlasnejší vyhráva. Protismer neexistuje, odbáča sa hromadne a zásadne z a do všetkých strán naraz. Na jednu motorku sa zmestí celá 5-členná rodina, prípade kopec bicyklov, vankúšov, kobercov, vajíčok, práčka. Európska fantázia sa nechytá na to, čo všetko sa dá na takej babete prepraviť.
Kambodža už nemá komunizmus, len desivú spomienku na neho vo forme obrovskej stupy, v ktorej je oblečenie, lebky a kosti asi 8000 ľudí z 3 mil., ktorí sa stali obeťami komunistických Khmérov.
Hoci sme Kambodžou kvôli nedostatku času napokon len preleteli, už pár dní, strávených v nej, jej zaručilo čestné miesto v sekcii "vrátiť sa v ďalšom živote".
Na juhu Vietnamu
Vietnam je z trojice Vietnam, Laos, Kambodža najbohatší a najvyspelejší, zato stále komunistický. Preto turistu hneď z príchodu zarazí, že s prechodom hranice autobusom je spojená dôkladnejšia kontrola ako na letiskách, že polícia sa tu bežne zaujíma o to, koho a ako dlho máte doma, preto si naša hostiteľka ako prvé vyžiadala kópie našich pasov a napokon, že facebook je v celej krajine zakázaný.
V najväčšom Vietnamskom meste Ho Chi Minh City sme si takmer pribalili vietnamskú časníčku, ktorá by k nám mala chodiť školiť správanie sa k zákazníkom. A s padnutými sánkami sme sa nevedeli vynadívať na prekáblované centrum mesta a na hrdinov dňa, zachytených v kábloch...
Neďaleko Ho Chi Minh City sa nachádza najznámejší komplex podzemných tunelov z čias vietnamskej vojny. Celkom klaustrofobický pocti v priestore 1x2 metre (aj to dnes už rozšírený pre turistov, pôvodný rozmer bol 80x60cm), niekoľko desiatok metrov pod zemou, kde v okolí sú stále nevybuchnuté míny.
Sprievodca nám tvrdil, že nemá proti Američanom nič, ale vôbec by som sa nedivila, keby to bola len bohapustá lož, na ktorú letia turistické doláre. Dôsledky vietnamskej vojny sú totiž dodnes denno-denne pozorovateľné bežne na uliciach vo forme ľudí bez rúk, nôh, so znetvorenými tvárami.
Tour de religions
Vietnamci si kedysi začiatkom 20. storočia vymysleli univerzálne náboženstvo - sektu Cao Dai, ktoré chce byť zmesou budhizmu, hinduizmu, taoizmu a kresťanstva. To posledné trošku zanedbáva, vraj preto, že nie je ázijským náboženstvom. Chrám Cao Dai vyzeral ako lunapark. Čo najdivokejšia kombinácia najkrikľavejších farieb v konečnom dôsledku vyznela ako výsmech všetkým náboženstvám.
Posledná zastávka na našej „tour de reliogions" bol Chrám matky božej. Laosania majú francúzsky víťazný oblúk, Vietnamci zasa parížsky Chrám matky božej. Až sa mi slzička skotúľala po tvári, aký pocit domova som tam po všetkých tých pozlátených budhoch, farebných božstvách a prázdnych mešitách mala.
Da Nang
Vo Vietname sme sa končene dostali k moru. Vďaka vynútene organizovanýému výletu na okolité ostrovy sme si užili šnorchlovanie, spúšť nadávok na nepriepustné vrecko s našimi pasmi a peniazmi, ktoré prepustilo, posádku lode, hrajúcu na hudobných nástrojoch „čo loď dala", plávajúci bar s vínečkom a ananásom uprostred mora
a napokon zomletého hada, o ktorom doteraz nevieme, či bol hadom a čapované ryžové pivo v lokálnej krčme. To, čo nazývali hadom, bolo zabalené v rolkách nejakej zeliny a chrumkalo to kostičkami, chrupavkami, zubami, lepšie nevedieť čím všetkým. Pikantné korenie sa postaralo o naše presvedčenie, že had štípe... Pivo sa vo Vietname čapuje z 50-litrového suda, vyzerajúceho ako sud na pohonné hmoty, pomocou gumovej hadice do litrových fliaš, vyzerajúcich ako fľaše na pohonné hmoty... Tie sa potom postavia na stôl s dvomi pohármi a je načapované.
Načapované pivo sa uschováva aj v polystyrénovej chladničke, do ktorej nosia tak 30-40kg kvádre ľadu na motorke (na margo tej európskej fantázie). Pipa, ako ju poznáme my, je v baroch len nepoužívaným artiklom pre dobrý pocit turistov zo západu.
"Obľúbený" sleeping bus
Vietnam sme celý precestovali v nočných autobusoch a tak nebola núdza o zážitky. Škoda, že vtipnými sa stávali až ráno...
Také ryžové pivo pred cestou nočným autobusov s pokazeným záchodom, to je vec. Nádpis na dverách: „Pokazený!" a reakcia: „Tak ho opravte!" svedčili o trvaní poruchy. Viac ako kdekoľvek inde tu bol na mieste môj obľúbený interkultúrny rým: "veď kultúru národa poznáš podľa záchoda."
Šťastie na lukratívne miesta si Vlado niesol so sebou. Spanie vzadu, v päťke, na úrovni uličky, má plusy, aj mínusy. Výhoda - vystrel si nohy, čo pri štandardnej autbusovej posteli nebýva vo Vietname zvykom. Nevýhoda - je ťažké spať a zároveň sa zubami držať vankúša, aby neskončil šoférovi na pleciach.
Grcajúce deti už boli štandardnou výbavou, zato nóvum bol mľaskajúci dedko, ktorého o pol noci prepadla chuť na cigaretu, tak si vedľa tajne zapálil.
A napokon nečakaný účinok pomela. Mali by ho predávať s príbalovým letákom: "Nekonzumovať pred cestou nočným autobusom!" Zlaté pivo! Na(ne)šťastie mal tento autobus funkčný záchod. A Vietnamci cesty s početnými hrboľatými útvarmi. V priemere dvakrát na každom kilometri vyletí človek v autobuse do výšky 15 cm. V priestore 1x1 meter som sa zapretá nohami do zeme a rukami do bočných stien snažila pri takomto „výlete" nedopadnúť na ocikanú záchodovú misu. Diera vo veľkosti očí na záchodových dverách ma po tom, čo som to za jednu noc absolvovala už štvrtýkrýt, vôbec netrápila.
Vietnamci
Vietnamské klobúky sú ozaj ozajstné.
Tak isto, ako dlhé nechty u chlapov a trhanie si fúzov pinzetou (čo pri ázijskom ochlpení nedá zasa toľko práce). Motorkári, taxikári, rikšáci, tuk-tukári si len tak z dlhej chvíle vytiahnu na ulici pinzetu, natočia spätné zrkadielko a skrášľujú sa. Medzitým sa opýtajú, či nechcete zviesť a trhajú veselo ďalej. Motorka je pre nich gaučom, jedálenskou stoličkou i posteľou zároveň.
Rovnako fascinujúca pre nás bola poloha čupiac, v ktorej dokážu vydržať aj pol dňa.
To, že sa 166cm Európan cíti medzi nimi ako obor, netreba hádam ani písať.
S presúvaním sa Vietnamom sme boli Vietnamcami uchvátení čoraz menej. Keď sme z tejto krajiny odchádzali, na chvíľu sme dali za pravdu konštatovaniu jedného z cestopisov, že Vietnam by bol krásny, keby bol bez Vietnamcov... Navonok a nepoznane pôsobia chladno. Cudzinci sú iba bohatí votrelci. Hoci, pohľad do minulosti čiastočne ospravedlňuje.
Posledné dni vo Vietname
Hanoi, hlavné mesto Vietnamu, je Vietnamcami navštevované aj kôli zabalzamovanému národnému hrdinovi Ho Chi Minhovi. Areál, kde je uložený, je krásnou ukážkou ázijskej prezamestnanosti, kde aj úloha udržiavateľa trávnika je rozdelená medzi kosiča, toho, čo pokosenú trávu pozbiera, toho, čo ju naloží na fúrik a toho, čo ju s fúrikom odnesie.
Sever Vietnamu nám však viac učaroval dedinkou Sapa medzi horami, ktorá je domovom etnických menšín, čo znamenalo všakovaké farebné tradičné miestne kroje a zopár cenných fotiek.
A magickou dračou zátokou, ktorá bola vďaka hmle, zatiahnutej oblohe a zamaskovaným predavačom ovocia ešte rozprávkovejšia.
Odletu z Vietnamu predchádzal jeden veľmi príjemný večer pri domácej marhuľovici a českom pive v spoločnosti dvoch Novozélanďanov a dvoch Nemcov. V ten večer padla naša posledná zdravotná fľaša marhuľovice Vladovho tatka, ktorú si všetci zúčastnení nemohli vynachváliť. A takto vychladená chutila po pravidelných ranných a večerných teplých zdravotných prvýkrát aj nám.
Opäť v Thajsku - peklo a raj na zemi
Prvý z posledných dní v Thajsku patril Patayi - mestu hriechu. Vhodné miesto na opýtanie sa, kde sú hranice úcty človeka k sebe samému. V meste, ktoré žije thajským sexturizmom, sme sa večer vo všetkých tých na červeno blikajúcich uličkách s poloodetými dievčatami pred barmi, ping-pong show v baroch a najväčšou koncentráciou „zaľúbených" párov typu 70-ročný Američan a 25-ročná Thajska dievčina cítili, ako keby sme my boli tí "iní".
A aby Pataya nebola bodkou za našim cestovaním juhovýchodnou Áziou, strávili sme posledné 3 dni na ostrove Ko Chang, kde sme naše takmer šesťtýždňové cestovanie zavŕšili celodenným šnorchlovaním, plavením sa po mori a vegetením v bungalove na pobreží spolu s miestnym drobným zverstvom.
Keď som v autobuse do Bangkoku zaspávala, prebrala ma spomienka na nádpis v internátnej študovni: "Today is the first day of the rest of your life" a začali sme plánovať ďalšiu cestu...
