Peninsula Valdés
A tak sme sa ocitli zoči-voči malým, 45cm tučniakom, ktorí, zliezajúc svojimi smiešne nemotornými telami dole strmým brehom k moru, našu prítomnosť svojou flegmatickou neprítomnosťou vytrvalo ignorovali.
K „morským levom" a „morským slonom" sme sa až tak blízko nedostali.
Zato chlpatý pásavec, ktorý vyzeral ako zabudnutý z doby kamennej, s nami skoro odcestoval, keď sa nám začal celkom odhodlane nominovať do batohu. Bol taký škaredý, až bol krásny. Až človek zatúžil mať taký milý malý zlepšovák nálady doma.
Cestou do prírodnej rezervácie sme míňali ostrov Isla de los pajaros, ktorý inšpiroval Antoine de Saint Exupéryho v Malom princovi pri kresbe hada, ktorý zhltol slona. Aj na diaľku celkom presvedčivý obraz.
Ushuaia
Celých 36 hodín v autobuse nás stálo najjužnejšie položené mesto na zemeguli - Ushuaia. Odtiaľ je to už iba otázka pár hodín a niekoľko tisíc eur na Antarktídu. Pár hodín by sme ešte určite zvládli, niekoľko tisíc eur nás však rýchlo uzemnilo.
Na najjužnejšom cípe sveta sme si nevedeli vynachváliť cestovanie mimo sezóny. Počas dvojdňového treku Paso de la oveja sme boli v horách celkom sami.
Luxusné spanie v stane pri tyrkysovo modrom horskom jazere a s výhľadom na červeno-oranžovo-žlto-zelené stromy so zasneženými štítmi hôr v pozadí by nám mohol kdeaký náročný turista závidieť.
Trekking tu bol jednoduchý, asi ako naše Strážovské vrchy. Ono je to okolo Ushuaie skôr o posilnení ega, že človek trekuje najjužnejšie, ako sa na svete dá, než o tom, aby zdolával seriózne kopce. Zvlášť tesne pred príchodom zimy.
Cestou z hôr nás zastihol sneho-dážď (ako sa neskôr ukázalo nie jediný a zďaleka nie najhorší, aký sme na našom „south america trip" zažili) a overili sme si, že napriek tomu, že sme komplet zbalení v dvoch batohoch, ktoré sú ešte aj nositeľné, sme vybavení do každého počasia.
Splnené/nesplnené
Misia "ohňová zem" splnená, ego posilnené a my sa presúvame na sever po hranici Argentíny a Chile. Najbližšia zastávka - Glaciar Perito Moreno, jeden z mála dorastajúcich ľadovcov na svete a potom ďalšie trekovanie v národnom parku Parque Nacional Los Glaciares.
Okrem zážitkov si po ceste zbierame aj iné "cennosti" - low budget cestovanie autobusmi a spávanie v lacných hosteloch si vypýtalo svoju daň v podobe roztočov a ploštíc. S tými prvými sa Vlado so svojimi alergiami viac-menej úspešne pasuje, tie druhé si zasa veselo cudzopasia na mne, takže si ich pravdepodobne ponesieme 3 mesiace so sebou a potom domov ako suvenír.
