v jednoduchosti je krása
Prvou zasatávkou bola dedinka na konci sveta Vien Pou Kha Vieng, kde sme boli ubytovaní v chajde z bambusu, ktora stála na 4 drevených pilieroch. V tom horšom prípade sú drevené piliere ešte "pohodené" na kameňoch... Naši stavbári by zaplakali.
Betónová kúpeľňa spočívala v šlapáku, kadi s vodou z potoka a naberačky na vodu. Jedno z najromantickejších ubytovaní vôbec.
Večer, strávený pri ohni s domácimi, bol napriek márnemu hľadaniu "spoločnej reči" (doslova) veľmi príjemným zakončením dňa, umocneným zistením, že dôsledky stavania Babylonskej veže nie sú vôbec také katastrofálne, keďže človek si v núdzi vystačí aj s mimikou, gestikuláciou, rečou tela.
nájdení v džungli
Čakala nás dvojdňová magická džungľa, v ktorej navždy sa stratiť nevyžaduje vôbec nadľudksé úsilie. Bambusový prales, banánový prales, dažďový prales plný pavúkov, pijavíc a divných zvukov.
Cestu nám sprievodca skracoval rozprávaním o laoských zvykoch. Tak napríklad dievčatá sa v Laose vydávajú 15-16-ročné, chlapci 20. Chlapec si vyberie peknú, pracovitú dievčinu, tá ho však prekvapujúco môže odmietnúť. Ale keď neodmietne, zaplatí za ňu 1 mil. kipov (v prepočte asi 80 Eur!!!) a urobí sa veľká svadba pre celú dedinu.
V osade uprostred džungle sme spali v dome náčelníka domorodého kmeňa. Človek si tam uvedomí, v akom konzume žijeme. Bolo mi nepríjemné vytiahnúť z vrecka obyčajnú papierovú vreckovku, lebo aj tá sa tam zdala byť prepychom. V teplote, kedy som ja mala na sebe 3 vrstvy, tam už 2-ročné deti pobehovali v tričkách a bosé.
V úžasnej symbióze si tu nažívajú ľudia, prasatá, sliepky a psi.
Po večeri automaticky vchádza dovnútra pes, aby dojedol zvyšky a kosti, ktoré sa pri jedle hádžu na zem. Je sa tuto hlboko v džungli rukami, ryža je základ každej večere, mľaskanie a grganie väčším prejavom chuti ako poďakovanie sa.
V dome (ak sa ten "prístrešok" dá nazvať domom), pozostávajúcom z jedinej miestnosti o veľkosti 5x6 metrov, bola podlahou udupaná hlina a namiesto okien po celom obvode do zeme pozatĺkané sklenené fľaše. Dostatok svetla však zabezpečili aj niekoľko centrimetrové škáry v streche. Napriek tomu, že miestnosť bola jedna, domáci v nej mal 4 izby - 2 spálne, obývačku spojenú s kuchyňou a hosťovskú.
Ťažko sa hľadá tmavšia tma ako tá, ktorá zaplaví džungľu v noci. Keď osada večer utíchla, iba detváky vybehli von, nápadne mi to pripomenulo rozprávanie našich starých rodičov o časoch ich mládí.
cestovanie na laoský spôsob
Po džungli sme absolvovali druhú - celodenný presun miestnym minibusom, čo býva najlepší spôsob priblíženia sa lokálnym ľudom. Sever Laosu je plný serpentín, na ktorých sa veselo predbieha v zákrutách, maximálne sa zatrúbi, nech ten v protismere vie, že sa v zákrute stretneme traja. Laoský zlozvyk otvárať okná pri akejkoľvek vonkajšej a vnútornej teplote sme v ten deň pochopili, dokonca aj ocenili...
Miesto vedľa Vlada patrilo mladej rodine s dvoma malými deťmi. Na obed si v plne naloženom minibuse, kde nebolo miesto sa pohnúť, rozložili zlepenú ryžu s mäsom a v zákrutách to popri odrážaní sa od Vlada a zasa od dverí stíhali rukami jesť. Malý pobehoval, kade mohol a ten ešte menší nespokojne plakal. To sme ešte netušili, že ho budeme prosiť, aby zaplakal...
8 hodinová cesta kľukatými, rozbitými laoskými cestami sa skončila jedným grcajúcim a jedným takmer grcajúcim Laosanom, ktorý prípadné grcanie zvažoval rovno za Vladovým chrbtom (preto tie preventívne otvorené okná), jedným pokakaným dieťaťom, ktorému mamina vyčistila zadoček vysušenou burinou, čiže mu to iba rozmazala na nožičky a chrbát. Toto malé stvorenie sa potom s holým zadkom obšmietalo okolo Vlada, ktorý sa, stále nezmierený s tým, že si jednoznačne vybral najlukratívnejšie miesto v minibuse, na mňa pritisol tak, že sme namiesto dvoch sedačiek sedeli na 1 a pol. A to sme začali prosiť o plač, lebo pri každom zaplakaní si mamina priložila malého k prsníku a kríza pobiehajúceho smradľavého zadku bola na čas zažehnaná. A do tejto „príjemnej" atmosféry hral z reproduktora hneď nad našimi hlavami na plné hrdlo miestny folk... Neviem si predstaviť byť k Laosanom ešte bližšie, ako po tých 8 hodinách...
trochu romantiky, trochu reality
Došli sme do ďalšieho krásneho zapadnutého mestečka Luang Nam Tha, obklopeného horami, ktoré sa pre nás stalo symbolom chilli papričiek.
Ani tu večer nesvietili svetlá, a tak sme si mohli dopriať romantickú chvíľku na verejnosti - inak je tu maximálne prípustné držať sa za ruky. Žiadne objatie, žiadna pusa. Tentokrát sme si pozičali bicykle - Vlado nás zhodnotil ako z francúzskeho filmu z 30tych rokov. Iba sieťka na motýle nám chýbala...
Po celodennom presune loďou do Luang Prabang (hoci napokon po Mekongu iba kúsok v snahe vyhnúť sa najturistickejším destináciam) sme na našej ceste okúsili hádam všetky dopravné prostriedky. Naše batohy mali na loďke lukratívne miesto - priamo za záchodovou misou... Mňa to mierne rozhodilo, Vlado len so svojim večným kľudom zhodnotil, že "osud cestovateľa". Osudom cestovateľa je aj jeho nikdy neusušené tričko, ktoré nás niekoľko dní prezrádzalo svojím zvratky pripominajúcim smradom. A osudom cestovateľa sú aj naše prvé žalúdočné problémy - paradoxne z palaciniek z "european style" reštaurácie. Zlaté jedlo na ulici! A tak nasledujúci deň chválim pozostatky Francúzska, ako byvalého laoského kolonizátora, v podobe suchého európskeho chleba.
taký normálny Laos
Posledné dni v Laose sme strávili na juhu - na ostrovoch na Mekongu, kde sa zastavil čas. Cestou sme predsalen skúsili ešte nepoznaný spôsob dopravy, a síce sleeping bus, autobus s posteľami.
Posteľ, užšia ako je bežná dvojsedačka v autobuse, bola určená pre dvoch. Že si človek zvykne na všetko, potvrdzuje fakt, že napriek tejto prebdenej noci sme neskôr celý Vietnam precestovali nočnými autobusmi. Na čo sa nám však zvynkúť si nepodarilo, sú preklimatizované autobusy. Opäť zdôrazňujem, že intenzita klimatizácie a vonkajšia teplota sú v Ázii dve navzájom nesúvisiace veličiny.
Benzín sa na dedinách a v menších mestách predáva v plastových flašiach na vodu. „Väčšia" benzínka vyzerá ako stánok na vianočných trhoch v Bratislave s dvoma priesvitnými umelohmotnými asi 50l nádobami, v jednej nafta, v druhej benzin. Tankuje sa gumovou hadicou a keď pumpár do tej hadice fukol, aby nevyšla ani kvapka na zmar, zažil svojich 5 minút slávy, keď na neho namierili všetky fotoaparáty v autobuse.
Vďaka južnému Laosu máme za sebou prvého potkana v kúpeľni, prvého metrového leguána, prvú stratu (Vladova bunda) a prvých mladých pionierov a pionierky na ceste s červenými šatkami na krkoch. Vždy mi napadne "my sme deti slobodného kraja...", keď ich vidím.
V Laose sme sa museli naučiť, že ceny čohokoľvek sa menia v priebehu sekúnd a zjednávať sa musí aj suchý rožok (hoci vám namiesto neho napokon dajú za hrsť ryže). Upodozrievame Laosanov, že prvá anglická veta, ktorú sa každý povinne v detstve naučí, je "five minute", hoci tu žiadne čakanie netrvalo 5 minút, ani 10. Iný odhad času sme však nikdy nikde od nikoho nepočuli. A druhá veta, ktorú majú povinne vo výbave, je "no problem" - chráň Boh, aby tu niekto mal s niečím problém. Na všetko prikývnu, všetko vedia urobiť - kým zostaneme pri slovách...
V snahe oklamať samých seba a veriac, že to v inej krajine bude iné, sme na prelome novembra a decembra prekročili hranice s Kambodžou.
