štrajkujúce La Paz
Keď sme si sadli do minibusu do Soraty, ktorá je turistickým rajom Bolívie, nevenovali sme poznámke, že čas príchodu je neistý kvôli blokádam, žiadnu pozornosť. Keď nás však šofér v snahe vyhnúť sa im začal vláčiť po slame a na konci každej uličky sme aj tak narazili na zátarasy alebo na ďalší dav nespokojných lokálov s bolívijskými vlajkami, ktorý nás otočil a prinútil hľadať ďalšiu únikovú cestičku, bolo na mieste príslovie, že inteligent vie, kedy má odísť... Zo slamu sme sa napokon vymotali a blokádu obišli po poľnej ceste, na ktorej sme pri každom pobozkaní sa podvozku so zemou dúfali, že ten použitý minibus, do ktorého sa prášilo aj zospodu, ešte niečo vydrží.
Keď sa štrajkujúci dav o niekoľko dní neskôr, po našom návrate zo Soraty, rútil centrom La Paz, Vlado neodolal a zvečnil štrajkujúce cholity s transparentmi a petardami v rukách. Dostal za to od jednej z nich šupkami z mandarinky do tváre.
Cholity sú tie tety s chaplinovskými klobúkmi, krojovými sukňami, vrkočmi až po pás a šatkami cez plecia. Ich pôvod sa datuje do obdobia španielskej kolonizácie. Miestne dievčiny sa stali slúžkami španielskych prisťahovalcov. Časom niektoré z nich dostali vzdelanie a aby sa odlíšili od tých nevzdelaných, začali nosiť chaplinovské klobúky. Dnes sú vraj cholity, ktoré nosia šatky za 3000 amerických dolárov, ale také veru neštrajkovali...
Sorata
Posledný trek v Bolívii bol naozaj v rajskom prostredí hôr.
Výstup k Lagune Glaciar do výšky 5038 m.n.m. dal zabrať ani nie tak nadmorskou výškou, na ktorú sme sa časom aklimatizovali lepšie ako dobre, ale skôr dlhotrvajúcnosťou a strmosťou.
Vodcom nám bol chlapík, originál zamestnaný ako baník, ktorí v Bolívii zarábajú 100 eur mesačne!!! K Lagune Glaciar vyšiel v polosandáloch napriek teplote niekoľko stupňov nad nulou a ľadu a snehu na niektorých úsekoch.
Vraj sa mu v nich menej šmýka ako v mokasýnach, ktoré mal po zvyšok cesty. Skutočne nás však šokoval až pri návrate z treku. Keď sme cestou späť zišli do dediny, odkiaľ pochádzal (asi 1,5 hod. od Soraty, kde sme mali trek ukončiť), oznámil nám, že na zvyšok cesty si máme vziať taxík. S nevôľou sme súhlasili, napokon nedostali sme na výber. Mulica už bola odľahčená a vodca za 2 minúty umytý a nahodený. S poznámkou, že o 15 minút príde taxi, odišiel. Taxi prišiel o 15 minút a šoféroval ho náš vodca... Ale až keď nám do taxíka naložil celú svoju rodinu, vrátane manželky v kufri, bolo nám jasné, že im máme zaplatiť nedeľný rodinný výlet do mesta. Čo už, Bolivian style.
legenda o koke
Postupne sme prišli na chuť aj koke a pri jej správnom používaní to vyzeralo, že naozaj funguje. Legenda hovorí, že ked bohovia zoslali aymarskému ľudu koku, povedali mu, že pre nich bude koka požehnaním, ale pre biele tváre skazou. Koka je dnes jednou z 15 ingrediencií, z ktorých sa siedmymi postupmi vyrába kokaín. A Aymara jeden z pôvodných bolívijských kmeňov Ostrova Slnka, ktorý údajne naučil Inkov drvivú väčšinu toho, čo dokázali.
milovaná Bolívia
Bolívia nám za čas, čo sme v nej strávili, prirástla k srdcu. Vždy sa nám s ňou budú spájať cholity, predávajúce na trhu všetko možné, so zubami zelenými od koky alebo policajti s brokovnicami pred každou bankou alebo usmievajúci sa Bolívijci bez predných zubov a hlasná hudba z mobilov vo všetkých dopravných prostriedkoch bez ohľadu na to, čo všetko už v danom prostriedku hrá alebo klasika flegma prístup, keď chce človek niečo rýchlo, ale stres-panika, keď chcú niečo rýchlo oni alebo psi, sliepky, lamy a ovce bez pudu sebazáchovy.
posledné dni v La Paz
Posledné dni v La Paz sme si vychutnávali náš hostel, ktorý nám svojimi hamakmi v záhrade vytvára vyše mesiaca aspoň aký-taký pocit domova.
Naposledy sme si dali našu obľúbenú pollitrovú slepačiu polievku s kuracou nôžkou, zemiakom, vajíčkom a ryžou,
úžasné ovocné kokteily na trhu,
pečené banány, všetky možné druhy ovocia, ktorých je v Bolívii vyše 1000 a zemiakov, ktorých majú 60 druhov (!!!),
saltene a empanady. Poslednýkrát sme si užili divokú MHDčku, kde narvať sa do malého minivanu s veľkým batohom chcelo guráž. Hoci nechýbali ani štýlové autobusy.
No a k La Paz pre nás neodmysliteľne patrí aj lapanie po dychu pri každom náročnejšom pohybe, horúčava na slnku, ale ukrutná zima v tieni a mráz v noci a vôňa vysmážaných jedál - od lokálnych raňajok až po MC Donald style na každom rohu.
odchod z Bolívie, príchod do Peru
Keďže najkratšia cesta do Peru po zemi bola už vyše mesiaca zablokovaná štrajkujúcimi Peruáncami, museli sme sa zmieriť s tým, že sa naše cestovanie zaobíde bez Macchu Picchu. S naším odporom k mega turistickým miestam to zasa až také náročné zmierovanie sa nebolo. No a keď sme sa počas trekovania v Sorate dozvedeli, že Peruánci zablokovali aj druhý dostupný hraničný prechod, nezostávalo nám iné, iba do Peru po dlhých-predlhých a ťažkých-preťažkých pokusoch kúpiť si letenku odletieť.
S presunom do mestečka Huaraz a odhodlaním tráviť posledné dni nášho tripu v horách, sme rýchlo zbadali aj rozdiel v cholitách. Tie peruánske nosia sukne po kolená a také fešné klobúčiky, že by prešli kdeakou módnou políciou.
také obyčajné Peru
Peru je okrem iného známe množstvom falošných peňazí v obehu, na ktoré sme našťastie šťastie nemali a tiež miestnou pochúťkou - morčaťom, ktoré nám chutilo, ale k šťastiu nechýbalo.
Allibisticky, ako náš bolívijský sprievodca, ktorý nejedol ryby, lebo mu ich bolo ľúto, ale kravu jedol, lebo ju zabíjať nevidel... sme si aj my povedali, že nožička morčaťa je krajšia pobehujúca v tej klietke na terase nášho hostelíka, ako vysmážaná na tanieri.
Na naše veľké prekvapenie po Huaraze pobiehajú „oblečené tuk-tuky" - motorky na troch kolesách, ktoré sú celé pokryté a pokreslené divotvornými motívmi.
No a po Huaraze pobiehal aj Vlado, keď ho žalúdok prestal počúvať až tak, že síce stihol dobehnúť na hostel, ale nedopatrením sa mu príklop na záchodovej mise zavrel tesne predtým, ako urobil, čo bolo treba urobiť...
Alpamayo trek
Po jednodňovej rozcvičke v okolí Hurazu sme sa vydali na 7-dňový trek, ktorého hlavným ťahúňom bol nádherný výhľad na štít Alpamayo na štvrtý deň.
Jedinú vec, čo fotky nedokážu, je ukázať ten úchvatný výhľad, pohľad, zachytiť pocit, aký človek má, keď sa na tie štíty hôr vysílený, ale šťastný, spokojný, hrdý díva. Sú veci, ktoré sú na fotkách dokonca krajšie ako v skutočnosti,ale v živote som nevidela krajšiu fotku hôr, než boli tie, ktoré som očami fotila ja. A to som tých hôr "nafotila" pekne málo...
Na týždennom treku sme si obľúbili naše somáriky a zaprisahali sa, že už nikdy nikomu nebudeme nadávať do somárov.
Nedalo nám však neodfotiť fotozáhadu - čo visí zo somárika...
Keď somár ciká, vysunie asi 25cm nástroj, vyciká, schová a je po paráde. Inak, vraj sa radšej používajú somárikovia ako „somárice", lebo tie sú zlé a neposlušné. Vlado s vodcom sa celkom zabávali na tom, že presne ako u ľudí...
Ale fotozáhad bolo na tomto treku viac... Aj takých pre šťastie...
na záver
A je po prázdninách. Dobre bolo, málo bolo. Napriek všetkému, niekedy až zbytočne zažitému, sme sa v lietadle po 3 túlavých mesiacoch zhodli, že sme závislí. Na objavovaní nových kultúr, nových krajín, na prežívaní prežitého...
