Spolu s hŕstkou turistov sme s prstom na spúšti márne čakajú na obrovský kus odtrhnutého ľadovca, ktorý sa s rachotom zrúti do jazera, ako sme to videli na propagačných fotkách.
Z toho mála, čo padlo, padlo všetko akurát v okamihu, keď sme to vzdali a otočili sa celému divadlu chrbtom. A tak sme sa napokon uspokojili s tým, že aj počuť pravidelné pukanie v útrobách tej masy a vidieť taký kusisko bieleho ľadu, ktorý sa prieči globálnym predpovediam a namiesto toho, aby ho ubúdalo, dorastá, je dostatočným zážitkom.
NP Los Glaciares
V NP Los Glaciares sme mali hlavný stan v Bohom zabudnutej dedinke El Chalten. S prístupom "miestnych podnikateľov" k turistom ťažko povedať, či najskôr zabudol Boh na dedinku alebo ona na Boha.
Po tom, čo sme si pozreli originálny Fitz Roy
a síce za mrakmi, ale predsa Cerro Torre,
sme odtiaľ preto radšej rýchlo ušli.
Že vyliezť na Fitz Roy s plne naloženým batohom je malé šialenstvo, sme si uvedomili až po nechápavých pohľadoch a ľútostivých výrazoch v tvárach tých, čo nám išli oproti.
Za výstup a chladnú noc sa nám však ráno tento výnimočný útvar odmenil gýčovým východom slnka.
Veľká Noc v NP Nahuel Huapi
Presun do ďalšieho NP Nahuel Huapi stal štandardne jednu noc v autobuse a jeden seknutý krk. Asi sme im tie autobusy zbytočne prechválili na začiatku. Príjemné mestečko San Carlos de Bariloche, ktoré je srdcom NP, založili švajčiarski prisťahovalci, takže ulice tu voňajú čokoládovo.
V ňom sme trávili aj upršanú Veľku noc. Veľkonočná hrudka, zabalená v handre (lebo utierku sme v obchode nenašli...), odkvapkávala na karabínke na repke nad ešusom hneď vedľa sušiacich sa Vladových vibramov.
Ani sparťanské podmienky nám tak nezabránili v skoro typickom veľkonočnom obede.
Veľkonočné obrady v krásnej katedrále v konečnom dôsledku vyzneli nezáživne. Poloprázdna katedrála, cudzí jazyk a chýbajúci spev zatienili magickosť priestoru a očakávaný pocit čara Veľkej noci sa nedostavil.
Napriek tomu, že som vždy doma ohundrala dĺžku trvania veľkonočných obradov, asi už ťažko bude nejaké iné miesto na svete konkurovať v čare a magickosti Veľkej noci nášmu vo švíkoch praskajúcemu kostolíku v Krásnej Lúke a siahodlhým veľkonočným obradom v ňom. Akurát nás Argentínčania vystrašili, keď sa zrazu namiesto podania ruky pri "pokoji a bratskej láske" začali všetci bozkávať na to už spomínané jedno líce. Kým som sa stihla spamätať, tak som jednu pusu obdržala aj ja, a radšej sme sa už dívali iba do zeme, keďže sme boli po noci v autobuse, ešte neosprchovaní, zuby neumyté..
Vetrom zmietaný stan
V Bariloche sme zahájili aj bikovú sezónu, keď sme si pre zmenu dali jeden horský okruh na bicykloch.
No a Bariloche nám pripravilo ešte jedno prekvapenie.
Za ten krátky čas tuto sme sa naučili, že tety, ktoré sedia v turistických informáciach národných parkov, na túrach, na ktoré posielajú turistov, nikdy neboli a jediným zdrojom aktuálnych podmienok hore nie sú chatári alebo horskí vodcovia, ako by človek čakal, ale www.snow-forecast.com. Preto sme viac-menej odignorovali ich odhováranie nás od hôr a rozhodli sme sa pre trek na vysokohorskú chatu Refguio Frey. Úsek, kde sme podľa tiet mali chodiť po pás v snehu, videl sneh naposledy minulú sezónu... Čosi medzi dažďom a snehom, čo sa začalo sypať krátko po našom príchode k chate, sa však v noci zmenilo na šialenú víchricu, sprevádzanú raz snehom, raz dažďom. Keď ma zobudil stan ležiaci na mne, Vlado ma upokojil, že stan nepadol, len sa do neho oprel taký vietor, že jedna jeho stena sa oprela do mňa. Tak sme o 04:00 ráno ležali pod metúcim sa stanom a zvažovali, či je lepšie veriť mu, že odolá, alebo utekať do chaty po tme a vo víchrici a nechať stan a všetky veci napospas vetru.
Vlado rozhodol, že budeme veriť - s emergency úpravou, t.j. cenné veci vo vrecku, oblečení v spacákoch, pripravení na okamih, kedy vietor stan roztrhne a my zostaneme romanticky pod holým nebom. Ja som si zasa raz musela pripomenúť svoj fatalistický prístup k životu a nadránom som s tým, že sa stane, čo sa má, napriek stále častejšie prichádzajúcemu nárazovému vetru zaspala. Vlado to beznádejné čučanie do stropu, ktorý bol každú chvíľu na inom konci stanu, vzdal až na svitaní, keď sa vietor zmenil na šialený dážď, a to v Argentíne v tom čase svitalo 8:00.
Oplatilo sa však veriť nášmu stanu - ani jeden kolík nebol vytrhnutý. Ale boli aj takí, ktorým v noci stan kompletne skolaboval a museli utekať do chaty. Zbaliť po sneho-daždi všetky tie premočené veci nebola žiadna zábava a snáď prvýkrát sme sa tešili do na argentínsky spôsob prehnane prekúrenej izby na hosteli. A cestou dolu sme dali tetám čiastočne za pravdu - poriadny sneh síce padol až o par dní, ale očakávané zhoršenie počasia im vyšlo a keď sme pri schádzaní stretli ľudí, ktorí sa tam napriek celodennému dažďu v botaskách a bez pršiplášťov hrnuli, uznali sme, že je asi lepšie, keď tých turistov vystrašia, aspoň časť bláznov odradia.
Tento trek sa stal osudným aj pre spomínané Vladove ponožky, ktoré skončili svoju smradľavú životnú púť vo výške 1700 m.n.m. a Vlado sa odvtedy tvári, že už nesmrdí.
Smerom na sever
Ďalšou zastávkou je mestečko San Rafael v oblasti Mendoza, kde sa bude ochutnávať Vladov obľúbený Malbeck a kde naberieme síl na polceste do Bolívie. V ústrety skutočnému trekovaniu v ozajstnej nadmorskej výške.
