Veľa odriekania ma to stálo a ani sĺz nebolo málo, no prichádza nový svet a čaká ma dlhý let...
Týmto zľudovelým a mnou upraveným rýmom by sa dal charakterizovať môj príbeh. Tí, čo ho sledujete pomocou môjho blogu už dlhší čas, viete, o čom hovorím. Chcem sa vám všetkým poďakovať, že ste si našli čas prečítať moje skromné blogy, moje spojnice so Slovenskom, a ďakujem i vám všetkým, čo ste mi držali palce a nechávali odkazy podpory v diskusiách. Veľa to pre mňa znamenalo i stále znamená.
Veľká vďaka patrí mojej drahej rodine, ktorá to asi nesie najťažšie, no neprestáva ma podporovoť a hlavne veriť mi. Muchas gracias i tým zopár priateľom, čo mi i napriek veľkej vzdialenosti zostali verní a myslia na mňa, aj keď nie sme často v kontakte.
Ale poďme k podstate dnešného blogu. Dnes som sa bola predstaviť na oddelení a opýtať sa, čo by som mala študovať predtým než oficiálne nastúpim (22.5). A ako ma prijali kolegovia?
Úžasne. Znie to až neuveriteľne, no všetci boli nesmierne milí. Takýto prístup som ešte nikdy nezažila. Môj šéf ma hneď prijal a porozprával mi o svojom oddelení, o ľuďoch v nemocnici a dokonca poprosil kolegyňu, aby vybrala reštauráciu, kde pôjdeme všetci na uvítaciu večeru, samozrejmosťou bolo tykanie so všetkými (veď sme v Španielsku:) Ostatní kolegovia mi vysvetlili systém fungovania oddelenia, chod nemocnice, orientáciu v nej... Zašli sme všetci aj na kávičku, kde bolo hlavnou témou Slovensko. Zaujímalo ich všetko okolo mojej krajiny a myslím, že som ich navnadila na návštevu nášho Slovenska.
Teraz vám predstavím našu nemocnicu.
Tak toto je moje nové pôsobisko: Hospital Universitario Santa María del Rosell.
Nový komplex, ktorý sa má dostavať o dva roky a kam sa presťahuje naše oddelenie.
Pevne verím, že sa mi tam bude páčiť i naďalej a snáď budem dobrou neurologičkou v budúcnosti.
Držte mi palce prosím :)
